Väč­šina z nás máva lep­šie i hor­šie dni. Nie vždy sa skrátka darí. V týchto zlých dňoch sa v nás často na­hro­madí hnev, stres i smú­tok. Ne­vieme ako to ven­ti­lo­vať a sna­žíme sa to v sebe udr­žať. A vtedy bum. Príde nie­kto koho máme radi a ne­jako nám pri­po­me­nie všetko zlé, čo sme v po­sled­nej dobe za­žili alebo spraví niečo, čím nás na­štve. V nor­mál­nej si­tu­ácií by nás to iba tro­chu roz­hne­valo. Lenže v tejto chvíli vy­pus­til „kra­kena.“

Prečo sa vieme lep­šie ovlá­dať v spo­loč­nosti tých, na kto­rých nám me­nej zá­leží? Zväčša preto, že tí, na kto­rých nám zá­leží, pat­ria do sku­piny ľudí, kto­rým zá­leží na nás. Cí­time sa pri nich se­ba­ve­do­mej­šie, ot­vo­re­nej­šie, uvoľ­ne­nej­šie. Me­nej nám zá­leží na tom, čo si o nás po­mys­lia, ak spra­víme niečo bláz­nivé. Ne­bo­jíme sa stráp­ne­nia ani od­sú­de­nia. Pa­ra­doxne sa k tým, na kto­rých nám naj­viac zá­leží cho­váme naj­me­nej ohľa­du­plne.

A nie je aj taká láska? Nie len mi­le­necká, ale i pria­teľ­ská či ro­di­čov­ská? Plná váš­ni­vých re­ak­cií, hnevu, sĺz, bo­lesti a od­pus­te­nia. Možno to, že sa ob­čas po­há­dame, dáme prie­chod emó­ciám a zľahka oho­vá­rame, práve do­ka­zuje našu lásku. Podľa mňa je lep­šie ísť z ex­trému do ex­trému ako sa dr­žať jed­nej nud­nej na­li­naj­ko­va­nej hra­nice. Rad­šej bu­dem cí­tiť veľkú lásku a ra­dosť a me­dzi­tým hnev a smú­tok, než nudný ste­re­otyp. Ne­menné, chladné a ne­ur­čité re­ak­cie. Podľa mňa práve to robí naše vzťahy vý­ni­moč­nými. To, že sa do­ká­žeme do krvi po­há­dať a vzá­pätí si od­pus­tiť.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Nie je správne vy­bí­jať si náš hnev na tej ne­správ­nej osobe. Mali by sme ho vždy na­mie­riť na tú osobu, ktorá nás ak­tu­álne na­hne­vala. Po­ve­dzme si však úp­rimne, nie vždy je to možné. Len veľmi ťažko po­vieš pro­fe­sorke, vďaka kto­rej pred­metu ne­ná­vi­díš všetko čo s ním sú­visí, do očí pravdu o tom, čo si o nej mys­líš a prečo ti leží v ža­lúdku. Ani šéfke či šé­fovi ne­po­vieš, čo si mys­líš, ani ich ne­poš­leš do tep­lých kra­jín. V týchto prí­pa­doch je naj­lep­šie ísť si za­be­hať, na jogu, do fit­ness cen­tra alebo len tak re­la­xo­vať so šál­kou kávy pri ob­ľú­be­nom se­riáli.

Ak sa ti predsa len ne­po­darí tvoju zlosť ovlád­nuť a na­mie­riš ju na ne­právnu osobu, na kto­rej ti zá­leží, najmä sa ne­za­budni ospra­vedl­niť. Nie­kedy je toto oby­čajné slovo na­ozaj ča­ro­vné.

Mnohí ľu­dia ho ani ne­do­kážu vy­slo­viť. Je smutné, že nie­ktorí z nás si na­ozaj ne­do­kážu pri­znať vinu a nie sú schopní od srdca a do očí po­ve­dať: „Pre­páč.“ Áno, stačí tak málo, oby­čajné pre­páč. Úp­rimne a od srdca si pri­znať chybu a po­kú­siť sa ju na­pra­viť. Ako je dô­le­žité ve­dieť sa ospra­vedl­niť, tak je dô­le­žité na­učiť sa ospra­vedl­ne­nie pri­jať. Predsa vieme, že ro­dinu ne­robí krv, ale láska. Láska je to, čo hýbe sve­tom.

Komentáre