Rada sa hr­niem do vecí, ktoré mi na­há­ňajú strach. Čo mi to pri­náša? Sama na to ne­viem ne­jako kon­krétne od­po­ve­dať, no na sto per­cent viem, čo pri tom cí­tim. Ur­čitú dávku ad­re­na­línu, hr­dosť na to, že pre­ko­ná­vam samú seba a po­cit, že sku­točne ži­jem. Pre­ží­vať, nie žiť, to je predsa tá naj­hor­šia vec, ktorú mô­žem so svo­jím ži­vo­tom uro­biť.

foto: unsp­lash.com

Chcem cí­tiť, ako mi búši srdce, ako sa mi zrých­ľuje pulz a do­stáva ma do roz­po­lo­že­nia, v kto­rom do­ká­žem všetko. Na­plno vní­mať to roz­ru­še­nie a vzru­še­nie, ktoré mi za­chváti telo a po­súva moje hra­nice tam, kde som si ich vô­bec ne­trú­fala na­kres­liť. Rada ich zo­tie­ram a ne­rada si zasa kres­lím nové.

Chcem len cí­tiť vie­tor v mo­jich vla­soch, pot na čele a dušu na ja­zyku. Smiať sa, ro­biť hlú­posti a nič ne­ľu­to­vať. Pre­žiť deň na­plno, tak, že ve­čer pad­nem una­vená do po­stele s po­ci­tom, že už to ne­mohlo byť lep­šie.

Byť spon­tánna, sprá­vať sa stre­lene, to je moje. Ne­zau­jí­mať sa o to, kto si o mne čo myslí. Každý je­den člo­vek má v hlave svoje ná­zory. Rie­šiť to by bolo čosi ako kú­piť si jed­no­smerný lís­tok na psy­chiat­riu.

Vždy, keď pre­ko­nám nie­ktorý zo svo­jich stra­chov, cí­tim sa o niečo sil­nej­šia. Cí­tim sa ako ví­ťaz. Možno preto som sa roz­hodla pre­ko­nať svoju pa­niku z vý­šok, a to hneď tak, že som sa vy­dria­pala na reb­ríky v Slo­ven­skom raji.

Zis­tila som to­tiž, že keď sa nie­čoho bo­jím, cí­tim sa ako vä­zeň, kým to ne­ja­kým spô­so­bom ne­pre­ko­nám. Platí to pri ve­ciach, po kto­rých ne­sku­točne tú­žim, no zá­ro­veň som z nich vy­de­sená. Pre­ko­nať strach vážne stojí za to. Od­pú­taš sa tak od vecí, ktoré ťa brz­dia, od­ho­vá­rajú od či­nov a blo­kujú tvoje na­pre­do­va­nie. Do­konca sa často stáva, že práve to, čoho si sa bála naj­viac, raz bude tvo­jou naj­väč­šou si­lou.

foto: unsp­lash.com

Tak na čo ešte ča­káš? Čo naj­hor­šie sa ti môže stať? To, že to ne­spra­víš? Je to teda pod­statne hor­šie, než ten ima­gi­nárny ne­ús­pech, ktorý sa za­tiaľ ob­ja­vil len v tvo­jej ne­pos­luš­nej mysli. Ver mi, že by si si to do konca ži­vota vy­čí­tala.

Strach je len ilú­zia. Za­žíva ho každý, no len tí silní ne­do­vo­lia, aby ich sny za­hnal do kúta. Takže vstaň a ma­kaj na svo­jej kon­dičke, roz­behni ten biz­nis, nav­štív kra­jinu, ktorú už roky tú­žiš vi­dieť, po­vedz tomu člo­veku, že ho tajne mi­lu­ješ (hlavne keď ne­o­vláda te­le­pa­tiu), lebo jed­ného dňa prí­deš na to, že si bola celý čas mimo.

Mimo toho všet­kého, čo ťa robí te­bou. Nie zaj­tra. TE­RAZ je ten správny čas. Tak v tomto mo­mente vstaň a choď tam, kam ťa to ťahá. Ak nie, as­poň pra­cuj na tom, aby si to raz mohla uro­biť.

Hľa­daj tie veci, po kto­rých tú­žiš až tak, že sa ich bo­jíš, pre­tože stoja za to, a sama veľmi dobre vieš, že ne­bu­deš po­riadne spať do­vtedy, kým to ne­spra­víš.

Komentáre