Bez hudby som si dlho ne­ve­dela beh pred­sta­viť. Bolo to niečo, čo ma dr­žalo mo­ti­vo­vanú. Keď mi za­čalo hrať „Fix You“ od Coldp­lay (tá pa­sáž, keď to za­čne gra­do­vať, au­to­ma­ticky som zrých­lila snáď o 100% a pod no­hami mi do­slova ho­relo. Na­vyše som vďaka hudbe ne­cí­tila tú ne­prí­jemnú bo­lesť, ktorá k behu jed­no­du­cho patrí – ko­lená, chr­bát..ale aj hlavu, ktorá mi tvr­dila, aby som za­sta­vila.

Fun­go­valo to. A mys­lela som si, že to bez toho ne­pôjde. Ale ne­jak mi z tej elek­tro­niky za­čalo ši­bať. Fakt si mu­sím každý beh trac­ko­vať? Fakt musí celý Fa­ce­book ve­dieť, že som be­hala? Po­tre­bo­vala som si pre­čis­tiť hlavu a tak som sa vy­dala na ďalší z mno­hých be­hov. Ale predsa úplne iný. Te­le­fón zo­stal doma.

woman-putting-in-headphones-workout

eli­te­daily.com

Možno som ča­kala, že sa po 50 met­roch za­sta­vím. No ne­stalo sa. Za­čala som cí­tiť pot, chlad, vlh­kosť. Cí­tila som trávu, je­senné lís­tie. Po­čula som škre­kot vrán a zvuk ka­mi­ó­nov z diaľky.

Vďaka tomu, že ma ne­malo od behu čo vy­ru­šiť, som sa za­čala viac kon­cen­tro­vať na všetky tieto ma­lič­kosti. Do­pad mo­jich cho­di­diel. Za­čala som be­žať po­mal­šie, aby som vy­dr­žala dl­h­šie. Bola som si omnoho lep­šie ve­domá svojho tela.

Sú­stre­dila som sa na dý­cha­nie, dý­chala som zhl­boka. Beh sa stal zrazu me­di­tá­ciou, po­čet na­be­ha­ných ki­lo­met­rov za­čal prek­va­pivo rásť a moje tempo sa stalo ne­pod­stat­ným.

Bez hudby som viac v prí­tom­nosti. Sú­stre­dím sa na daný mo­ment. Cí­tim, ako mi cho­didlá na­rá­žajú na vnútro te­nisky. Cí­tim pá­le­nie v steh­nách, bo­lesť člen­kov, únavu v ra­me­nách a chladný vzduch na tvári. 

Prečo tu osla­vu­jem bo­lesť?

Pre­tože vďaka nej som sa na­učila byť vďačná za to, že som zdravá a že mô­žem svoje telo vy­sta­vo­vať tymto vý­zvam.

Be­žím, pre­tože mô­žem a uží­vam si telo, ktoré toho je schopné. Be­hom sa spá­jam so sve­tom aký je a ta­kéto spo­je­nie mi žiadna ap­li­ká­cia ne­na­hradí.