Keď som mala trinásť, neverila som, že som pekná.
Stále som sa pozerala do zrkadla a premeriavala som sa. Doteraz som stále označovaná ako „tučná“ alebo „trochu väčšia“. Takže keď mi vtedy niekto povedal, že som pekná, chcela som sa opýtať, čo tým myslel, čo znamená byť pekná?
Celý môj teenagerský vek som sa necítila pekná, takže keď mi niekto povedal, že naozaj nie som, sama som tomu uverila. Pretože som tak vyzerala, nie preto aká som. Kvôli môjmu vonkajšku som nebola pekná.
Tieto pocity a pripomienky pokračovali a druhýkrát som sa necítila dobre keď som mala pätnásť. Videla som len akné a pleť bez farby.
Rada si myslím (alebo viem), že ľudia ma dobre nepoznajú. Že sa inak tvárim na verejnosti a inak doma. Som väčšinou vtipná, milá, zábavná a rada sa smejem. No doma som tichá a občas aj plačem. Som zraniteľná, pretože doma mám príliš veľa spomienok na tie obdobia, keď som sa necítila pekná.
Všetko sa zmenilo v deň, keď som bola v kine. Sedelo vedľa mňa dievča, ktoré sa smialo tak úprimne a otvorene, že bolo radosť na ňu pozerať. Povedala som si: „To je krásne.“ A zostala som zarazená, pretože som ani sekundu nepomyslela na jej zovňajšok, ale na jej vnútro.
Konečne som videla krásu. Prišla som domov, pozrela som sa do zrkadla a videla som to tam. Tú krásu.
Tú ženu, ktorá sa aj napriek zlým dňom usmieva, ktorá rozpráva bláznivé vtipy, ktorá má spontánne nápady, ktorá vie milovať celým srdcom, ktorá vždy pomôže a je nebojácna. Ktorá je láskavá. 
Verím, že spôsob, akým sa na seba pozeráme, pozitívne ovplyvní aj to, čo si o sebe myslíme a ovplyvní to aj druhých ľudí.
Niektorí ľudia (hlavne dievčatá) žijú celý život bez toho, aby vedeli, akí sú krásni.
„No občas je správne pochopiť, že krása je všade okolo nás.
Že krása je v nás.
Dúfam, že ty to pochopíš, lebo ja by som si to priala vedieť, keď som mala trinásť.“ (Zdroj citátu: wattpad – chaos)
