Ob­čas máš v ži­vote po­cit, že ne­exis­tuje vý­cho­disko. Ne­vi­díš žiadne svetlo. Len tma. Všade je len tma a ty sa po­tá­paš stále hl­b­šie a hl­b­šie. Ne­vi­díš dno svo­jich prob­lé­mov. Máš po­cit, že všetko a všetci ťa zra­dili a ni­kto na svete ti ne­ro­zu­mie.

Áno je to ten po­cit, ktorý za­žije as­poň raz za ži­vot každá z nás. Po­cit, že celý svet je proti nám, ni­kto nám ne­do­káže po­môcť, ni­kto to ne­do­káže na­pra­viť. Máš po­cit, že ten pre­mr­haný čas sa ti ni­kdy už ne­vráti späť. Pý­taš sa sama seba prečo sa to všetko stalo. Prečo práve ty, čo si uro­bila zle. Za­čneš o sebe po­chy­bo­vať, že roz­hod­nu­tia, ktoré si v da­nej chvíli uro­bila ne­boli práve tie naj­lep­šie. Máš po­cit, že ne­do­ká­žeš ve­riť sama sebe, svojmu úsudku, svo­jim roz­hod­nu­tiam, svo­jej osob­nosti.

Každú noc si lí­haš s po­ci­tom, že as­poň na chvíľu za­spíš všetky po­city, ale na­stane noc a tebe sa o všet­kom sníva. O kaž­dej chvíli, ktorú pre­ží­vaš ešte in­ten­zív­nej­šie ako v bde­lom stave. Každé ráno máš po­cit, že ne­do­ká­žeš vstať z po­stele. A ak sa z nej ne­ja­kým zá­zra­kom do­sta­neš je to len pre to, že mu­síš. Pre­tože vieš, že svet sa ne­pres­tane to­čiť len preto lebo je ti zle. Len pre to, že máš kaž­dému chuť vy­kri­čať, aký je ži­vot hnusný a cham­tivý. Vsta­neš na­sa­díš tvár usmie­va­vého bez­sta­rost­ného diev­čaťa a vy­kro­číš do no­vého dňa. Pre­tože mu­síš, a možno už v kú­tiku duše aj chceš. Kvôli ľu­dom, ktorí tu os­tali. Kvôli ľu­dom, ktorí sú tu stále pre teba nech sa deje čo­koľ­vek. Tí vďaka kto­rým na­ko­niec aj tu­šíš, že sa z toho ne­jako do­sta­neš.

zdroj: pe­xels.com

A však stále máš chuť ob­čas pla­kať. Pla­kať za tým stra­te­ným ča­som, za všet­kým čo bolo a čo sa zrejme už ni­kdy ne­bude dať zvrá­tiť. Aj keď si po­vieš, že už kvôli tomu nech­ceš pla­kať, sľú­biš si, že už kvôli tomu ne­vy­ro­níš ani jednu je­dinú slzu ob­čas príde ten stav, kedy to na teba znova všetko do­ľahne a ty sa aj na­priek tomu, ako sa sna­žíš, zrú­tiš ako dom­ček z ka­rát.

A te­raz ti po­viem jednu dô­le­žitú vec. Je to úplne v po­riadku. Je úplne v po­riadku keď ne­vi­díš iné vý­cho­disko len pla­kať. Ne­dus v sebe to, čo skôr či ne­skôr aj tak vy­jde na po­vrch. Často si sami za­ka­zu­jeme pla­kať, pre­tože si ho­vo­ríme, že nám to ne­stojí za to. A však ne­skôr príde si­tu­ácia, kedy nie je iné vý­cho­disko. Ne­vi­díš žiadnu inú cestu len pla­kať. A ja ti po­viem plač. Plač veľmi až šia­lene. Ako búrka. Sama v izbe, nie­kedy v noci v po­steli, nie­kedy v spr­che, jed­no­du­cho nie­kde, kde si sama so se­bou. Až na­ko­niec pre­sta­neš…

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Zrazu k tebe prídu úplne iné myš­lienky akoby ti tie slzy pre­čis­tili tvoju dušu a vy­pla­vili z nej všetko zlé. Zrazu vi­díš vý­cho­disko, svetlo a aj dno svo­jich prob­lé­mov, od kto­rého sa chceš čo naj­skôr od­ra­ziť. Za­čneš si znova dô­ve­ro­vať, pra­co­vať na sebe tvr­d­šie a ro­biť veci lep­šie a lep­šie. A takto to má byť pre­tože po kaž­dej búrke raz vy­jde slnko.

Komentáre