Áno, viem, že máš zlo­mené srdce. A áno, viem, že to bolí. Viem, že každý je­den deň je pre teba boj. Že každé jedno ráno, keď vstá­vaš bo­ju­ješ s tým. S mi­nu­los­ťou. Že keď ve­čer za­spá­vaš, mys­líš na ňu. Na mi­nu­losť.
Že aj keď obe­du­ješ a si za­hr­nutá ko­pou po­vin­ností, ne­vieš sa toho zba­viť. Toho šia­le­ného po­citu. Ktorý tak strašne bolí. Zvykla si byť tá, čo sa vždy usmie­vala a bola ve­selá. Ko­niec­kon­cov práve to mal na tebe tak rád. No po­tom čo od­išiel, zo­stala si sama. S te­lom, no bez duše. Akoby ti ju vy­tr­hol a zo­bral si ju so se­bou ako su­ve­nír, či tro­fej?

Viem, že už sa vô­bec ne­us­mie­vaš.
Sve­tom len tak blú­diš.
A pla­češ. Stále. No iba keď si sama.
Veci, ktoré ťa pred­tým na­pĺňali a mi­lo­vala si ich akoby zrazu zmizli.
Ne­ro­bíš nič. Iba to čo mu­síš a mys­líš na to. Naňho. Na zlo­deja duší.

zdroj: pi­xa­bay.com
unsp­lash.com

Viem, že keď ráno pi­ješ kávu, ktorú si tak mi­lo­vala, ani tá ti už ne­chutí. Chutí hor­kasto. Lebo ti ho pri­po­mína.
Vaše po­obedné stret­nu­tia, keď ste sa len spoz­ná­vali. Roz­mýš­ľaš, či aj jemu chutí tá káva stále rov­nako…

Viem, že to bolí. A viem, že si toto ni­kdy ne­ča­kala. No pro­sím, ver mi. Ve­dieš si dobre. Si silná a sta­točná. Si bo­jov­níčka. Bo­juj. Choď stále ďa­lej.

Aj keď to bolí, aj keď ne­máš silu ani chuť, choď. A pro­sím, ne­umá­raj sa v myš­lien­kach na VÁS, lebo už to nie ste VY, ale on a ona. Aj keď to bolí, zo­staň silná. A ver mi, že jed­ného dňa sa zo­bu­díš a tá tvoja bo­lesť na tvo­jom srdci už ne­bude taká silná. Slnko bude svie­tiť a ty si vy­pi­ješ svoju rannú kávu tak, ako každé ráno. No tá káva, tá káva už ne­bude horká. Ne­bude ti ho pri­po­mí­nať, už viac nie.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ver mi, máš toho pred se­bou ešte veľa. A raz bu­deš tan­co­vať na svoje ob­ľú­bené skladby pred zrkad­lom v strede týždňa. A tvoje boky ne­budú to je­diné čo sa bude vl­niť. Na tvári sa ti bude vl­niť úsmev, tvoja pleť bude žia­riť a vlasy ti budú po­le­to­vať okolo hlavy. V očiach bu­deš mať is­kričky a keď sa po­zrieš na svoj od­raz v zrkadle, uve­do­míš si, že si to dala. Že si ne­sku­točne silná. A v tom mo­mente bu­deš na seba prá­vom hrdá.

Tak choď a bo­juj.
Do­bo­juj to.
Vy­hraj to.
Pre seba.
A po­tom tan­cuj pred zrkad­lom a osla­vuj. Seba a svoj ži­vot.

Komentáre