Vieš, že nie si v po­riadku, keď už tre­tiu noc v po­radí se­díš o pol dru­hej ráno na svo­jej po­steli, pri­čom si bola po­u­čená o tom, že práve v týchto ho­di­nách sa ti telo re­ge­ne­ruje a pre­čis­ťuje sa ti krv, a pre­mýš­ľaš nad tým čo si údajne uro­bila zle. Ok­rem toho, že ti vraj z me­di­cín­skeho hľa­diska re­zig­nujú ob­ličky cí­tiš aj inú bo­lesť. Táto ťa však celú po­žiera. Je to tá od­porná vnú­torná bo­lesť, ktorá ťa núti byť hore a ne­us­tále na­má­hať tvoje sl­zné ka­ná­liky. Nie­kedy si už po­mys­líš, že je až ne­re­álne vy­pu­diť zo sa­mej seba toľko vody a cí­tiš sa ako zá­zrak, ktorý možno zme­nil jej po­mer v ľud­skom tele.

Deň čo deň, skú­šaš nové me­tó­dy ako sa cí­tiť lep­šie, no za­kaž­dým sa vrá­tiš k tomu is­tému zá­veru. Nedá sa to. Po­tom sa ozve stará ka­moška schi­zof­ré­nia, teda as­poň si to mys­líš, lebo cí­tiť sa dobre a o 5 mi­nút mať po­cit, že vnú­torná smrť príde za 3,2,1 nie je podľa mňa práve hlav­ným prí­zna­kom zdra­vého ži­vota.

Sna­žíš sa oto­čiť to celé na srandu. To ako znútra ho­ríš. Možno to chceš vy­tla­čiť aj ne­us­tá­lym pri­po­mí­na­ním si zlých mo­men­tov. V jed­nom kuse si do­ka­zo­vať, že on vlastne ne­bol až taký do­ko­nalý, akým si ho vi­dela. Po­máha to, na pár mi­nút. Po­tom sa opäť zo­pa­kuje tá vec so schi­zof­ré­niou.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Ne­do­ká­žeš sa od toho odo­sob­niť pre­tože si si istá, že to chceš. Chceš jeho a aj keď sa bu­deš sna­žiť naj­viac ako len vieš a bu­deš ho na­hrá­dzať koľko len chceš stále skon­číš rov­nako. Cí­tiš sa zni­čená, okla­maná, una­vená. Máš po­cit, že za tvoje ne­šťas­tie môže láska, kto­rej si do­vo­lila ukro­jiť z teba väč­šiu časť než si bola re­álne ochotná obe­to­vať, ale zá­ro­veň po­znáš všetky tie prí­slo­via a ci­táty o tom, ako za to láska ne­môže, pre­tože je to je­diný cit, pre ktorý sa oplatí bo­jo­vať. Hej no, len si nie­kedy vra­víš, že všetci tí múdri ľu­dia, ktorí to pí­sali mu­seli sku­točne nájsť tú pravú lásku hneď na prvú šupu, lebo keby cí­tili to, čo mo­men­tálne cí­tiš ty, asi by si to pekné prí­slo­vie ešte zo­pár chvíľ ne­chali sami pre seba. Čo je vlastne tá pravá láska?

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Je to niečo špe­ciálne. Niečo, pri­čom aj naj­väčší ego­isti do­kážu as­poň na oka­mih pre­stať mys­lieť len na seba. Je spre­vá­dzaná všet­kými tými po­citmi, že sa v jeho ob­jatí strá­caš a jeho slová do­kážu za­ho­jiť aj naj­hl­b­šiu ranu.

Člo­veka, kto­rého sku­točne mi­lu­ješ do­ká­žeš ho­diny po­čú­vať ako roz­práva ne­zmysly. Vieš, že sú to ne­zmysly, ale po­čú­vaš ho aj tak, lebo z jeho úst aj naj­väč­šia hlú­posť vy­znie ako naj­pú­ta­vejší prí­beh. Ako do­ká­žeš ho­diny pre­stáť pri zá­bradlí na jeho zá­pase, ktorý ani ne­vní­maš lebo tvoje oči be­hajú po ih­risku ako sen­zor len s tým jed­ným čís­lom na drese a kaž­dým pá­dom k zemi ťa pichne pri srdci akoby si do­stá­vala in­farkt. Ako si ochotná ča­kať me­siace len, aby si ho vi­dela pár dní.

Do­ká­zala by si od­pus­tiť ne­možné len, aby si mohla mať ešte čo i len mi­nútu naz­vyš. Pravá láska je má­gia sama o sebe. Ne­spo­číva len v slo­vách „ľú­bim ťa“ alebo „mi­lu­jem ťa“, pre­tože člo­vek ich ne­musí po­ve­dať priamo. Stačí si ich vší­mať vo všet­kých de­tai­loch, ktoré sa deň čo deň dejú, ktoré ne­us­tále po­ču­ješ, len si toho nie si ve­domá. Veta ako daj na seba po­zor, ob­leč sa po­riadne, pri­ne­siem ti to, aký si mala deň… To všetko je láska. Pravá láska. Z ta­kej sa ťažko od­chá­dza, hlavne keď od­chod ne­bol tvoj ná­pad.