Včera ráno som sedela v autobuse, v ušiach som mala slúchadlá, z ktorých vychádzali tóny Imagine od Johna Lennona. Pozerala som sa von oknom na prebiehajúci svet okolo mňa. Ľudia ponáhľajúci sa za prácou a školou si chránili telá pred vtieravým chladným vetrom, ktorý sa predieral aj cez tie najmenšie škárky kabátov a búnd.

zdroj: unsplash.com

Autobus zastavil a vystúpilo z neho malé dievčatko, sledovala som ako malou rúčkou kýva na pozdrav svojmu otcovi sediacemu za volantom autobusu. Usmiala som sa, v takomto počasí vás aj maličkosť dokáže zahriať. Opäť som sa zadívala na okolie, na prírodu, ktorá už pomaly upadávala do spánku, a na… teba. Sedel si v aute, bezstarostne si držal volant a pozoroval premávku. Z tvojej tváre som už nič nedokázala vyčítať, bol si ako hráč pokru. Srdce mi bilo. Sťažka som dýchala.

zdroj: pexels.com

Vždy, keď ťa vidím sa mi to deje. Keď som si to uvedomila, niečo sa vo mne vzoprelo a moja ženská hrdosť mi už nedovolila smútiť za tebou. Zavrela som oči, zhlboka som sa nadýchla a opäť ich otvorila. Telom sa mi rozlial pokoj. Pozrela som sa tým smerom, kde si stál a videla som, ako si otočil hlavu smerom na mňa. Pozeral si sa mi priamo do očí. Vzdušnou čiarou si bol odo mňa päť metrov. Asi si nečakal, že sa na teba usmejem a zakývam ti, pretože sa ti razom zmenil výraz. Ani nevieš ako ma to potešilo, pretože vždy, keď ťa vidím, sa cítim zle.

Ale to už skončilo. Včera o pol ôsmej ráno, cestou v autobuse som pretrhla posledné nitky spájajúce nás dvoch. Posledné kúsky citu k tebe som nechala na sedadle autobusu po ceste do školy.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.