V spo­mien­kach sa naj­rad­šej vra­ciam do Tu­recka. Pre mňa táto kra­jina zna­mená ne­ob­me­dzené mož­nosti. Je­den deň sa kú­peš v prie­hľa­dom, tyr­ky­so­vom Egej­skom mori a druhý deň sa pre­chá­dzaš v ríši roz­právky po­me­dzi vr­chmi, ktoré pri­po­mí­najú me­dové plásty a tý­čia­cimi sa bal­vanmi ako z iného sveta.

Za­čneme pekne po­po­riadku. V tejto kra­jine som strá­vila viac ako pol roka. Mu­sím po­ve­dať, že už len vstup do lie­tadla Tu­rec­kých aero­lí­nií ma po­riadne nad­chol a toto nad­še­nie ne­skon­čilo ani po­sled­ným dňom, kedy som Tu­recko mu­sela opus­tiť. Za tento po­merne dlhý čas som pre­ces­to­vala viac ako po­lo­vicu kra­jiny, na­učila sa in­for­má­cie, kto­rými dis­po­nuje každý nad­prie­merný Tu­rek, spoz­nala veľkú časť po­pu­lá­cie a vi­dela väč­šiu časť pa­mia­tok ako v kto­rej­koľ­vek inej kra­jine, ktorú som nav­ští­vila.

izmir-05

foto: pin­te­rest.com

Tu­recko má a navždy bude mať špe­ciálne miesto v mo­jom srdci. Táto kra­jina sa mi ot­vo­rila a ja som si z nej „zo­brala“ všetko, čo po­núkla.

Iz­mir, práve to­muto mestu som mala na pol roka tú česť ho­vo­riť „do­mov“. Iz­mir je tre­tie naj­väč­šie mesto Tu­recka hneď po Is­tan­bule a An­kare. Nieje do­vo­len­ko­vou des­ti­ná­ciou, a preto nájsť tu tu­ris­tov je po­merne vzácny jav. Je to najmä na­job­ľú­be­nej­šie mesto mla­dých Tur­kov, ktorý by pri­ví­tali ot­vo­re­nie Európ­skych hra­níc, pre­tože toto mesto je „na­j­európ­skej­šie“ mesto Tu­recka. Na­chá­dza sa v ňom veľké množ­stvo uni­ver­zít a preto je prí­liv mla­dých ľudí v tomto meste vi­di­teľný a ci­teľný.

Cen­trum mesta je ob­rov­ské. Na kaž­dom kroku sú lo­kálne, ale aj znač­kové ob­chody, cuk­rárne a kopa re­štau­rá­cií. Znova lu­xus­ných, lo­kál­nych ale aj pár, nám tak dobre zná­mych fast-fo­odov.  Ak pre­chá­dzaš mes­tom ďa­lej, vší­maš si, že bu­dovy sú bu­do­vami a ok­rem ar­chi­tek­to­niky sa ni­čím ne­lí­šia od tých na­šich Európ­skych. Na konci „pe­šej zóny“ sa na­chá­dza trh. Pravý, ne­fal­šo­vaný tu­recký trh.

Táto ob­lasť je ob­rov­ská a na­chá­dza sa tu množ­stvo stán­kov, ale aj ob­cho­dí­kov s jed­nou ma­lou miest­nos­ťou, v kto­rej sa ča­sto­krát na­chá­dza viac to­varu, ako by ta­káto malá miest­nosť uniesla. Pred kaž­dým ob­cho­dí­kom na teba striehne Tu­rek, ktorý  láka kú­piť si jeho to­var. Ale ne­daj sa zmiasť. Vy­jed­ná­va­nie cien je pre nich hra, nie ob­chodný ťah. Často si k tomu sad­nete a pi­jete spolu čaj. Cena ide dole aj o viac ako po­lo­vicu. Náj­deš tu do­slovne všetko. A keď mys­lím do­slovne, mys­lím tím čo­koľ­vek. Spo­meň si na akú­koľ­vek vec a po­vedz to ob­chod­ní­kovi. Sta­vím sa s te­bou, že do troch mi­nút máš na stole aj tú naj­šia­le­nej­šiu vec, na ktorú te­raz mys­líš.

Iz­mir dis­po­nuje dru­hým naj­väč­ším prí­sta­vom hneď po Is­tan­bule. Pre­chádzka po pro­me­náde ti za­be­rie viac ako ho­dinu. More je však špi­navé, a preto ak vi­díš ľudí, ktorí sa v ňom kúpu, ide skôr o akt zá­bavy ako o re­a­litu. V okolí Iz­miru sa na­chá­dza ob­rov­ské množ­stvo zau­jí­ma­vých miest. Je­den so sta­ro­ve­kých di­vov sveta – ča­ro­krásny Ar­te­mi­din Chrám v Efeze, Çe­şme, mes­tečko s tak krás­nymi plá­žami, že ani Hol­ly­wo­od­ske hviezdy ne­vá­hali a kú­pili si tu svoje vily. Za zmienku stojí aj de­dina na vr­chu hory s náz­vom Şi­rince, ktorá bolo jed­ným z dvoch miest na Zemi, ktorú mala Ma­yská apo­ka­lypsa v De­cem­bri roku 2012 ušet­riť.

cappadocia-765498_960_720

foto: pin­te­rest.com

V strede kra­jiny leží Ka­pa­dó­cia.

Niečo tak krásne, uni­kátne a slo­vom ne­opí­sa­teľné. Jedná sa o veľké množ­stvo eró­ziou vy­tvo­re­ných bal­va­nov, skál, jas­kýň a vr­chol­kov v so­peč­nej hor­nine. Pri po­hľade na tento skvost ťa na­padne jedno – roz­práv­kový ko­mín. Ak sa po­ze­ráš po­zorne, náj­deš v nich ob­razce ťavy ale aj Na­po­le­ona.

Do­tvo­riť do­ko­nalú at­mo­sféru mô­žeš le­tom v hor­ko­vzduš­nom ba­lóne. Tak čo po­vieš? Ešte stále nemá Tu­recko čo po­núk­nuť?

An­kara ako hlavné mesto za zmienku stojí. No ok­rem množ­stva re­štau­rá­cií a ba­rov tu ne­náj­deš nič. Ho­vorí sa, že An­karu uro­bili hlav­ným mes­tom práve preto, že ne­mala čo po­núk­nuť. A veru. Niečo na tom bude. Jednu časť An­kary tvo­ria lu­xusné by­tovky na kopci s vý­hľa­dom na celé mesto, množ­stvá a množ­stvá ob­chod­ných cen­tier a výš­kové bu­dovy. Nie na­darmo sa táto ob­lasť na­zýva „Tu­recký Man­hat­tan“. Na dru­hej strane mesta však stále ba­dať chu­dobu, roz­pad­nuté domy, žob­ra­júce deti…

Vô­bec ma teda ne­prek­va­pili slová mo­jej tu­rec­kej ka­ma­rátky o tom, že vláda chce túto časť mesta zbú­rať a po­sta­viť tu nové domy. V An­kare ne­náj­deš na­ozaj nič. Ale predsa len ma čímsi ohú­rila. Možno si nie­kedy po­čul o Mus­ta­fovi Ke­ma­lovi Ata­tür­kovi. Je to muž, kto­rého kon­cové meno značí „otec Tur­kov“. Prvý pre­zi­dent, kto­rému vďa­čia za za­lo­že­nie a roz­voj kra­jiny. V ich srd­ciach zo­stava stále prí­tomný a keď sa ko­ho­koľ­vek opý­taš na hr­dinu alebo vzor, bez ro­zmyslu od­po­ve­dia, Ata­türk. Je tak dô­le­žitý, že v Tu­recku mô­žeš skon­čiť vo vä­zení pri zne­va­žo­vaní jeho mena.V An­kare stojí jeho mau­zó­leum s náz­vom Anıt­ka­bir a po­viem ti, že ja osobne som za­tiaľ nič ar­chi­tek­to­nicky kraj­šie ne­vi­dela.

download_2

foto: pin­te­rest.com

e2e1f6b2d71f30b2a0bc8b1c7a8fb2ed

foto: pin­te­rest.com

Fet­hiye je prí­mor­ské mes­tečko a ok­res na­chá­dza­júci sa na ju­ho­zá­pade kra­jiny. Ja ako nie prí­liš veľký ob­di­vo­va­teľ morí a le­ža­nia na pláží som ab­so­lútne, a te­raz po­u­ži­jem anob­lasti. V tejto ob­lasti sa na­chá­dza ob­rov­ské množ­stvo pa­mia­tok, at­rak­cií a ak­ti­vít. Tu­risti si môžu vy­brať z rôz­nych at­rak­cií, ako je na­prí­klad spoz­ná­va­nie 12 os­tro­vov po­čas ce­lo­den­ného pla­ve­nia sa po mori alebo pa­rag­laj­ding.

Na­chá­dza sa tu tiež glický do­ko­nale to vy­sti­hu­júci po­jem, spadla do lásky k tejto Sak­lıkent, druhý naj­väčší ka­nón v Európe, naj­dl­hší a naj­hl­bší ka­nón Tu­recka, a keďže som ho zdo­lala mu­sím po­ve­dať: ,,Páni, to bol teda ad­re­na­lín.“ Ce­lým ka­nó­nom sa bro­díte vo vode, ktorá nie­kedy siaha po krk a pre­ska­ku­jete malé či väč­šie ka­mene.

Tak­tiež sa tu na­chá­dza But­terfly Wal­ley. Ho­vo­ríme o Mo­tý­ľom údolí, ktoré sa na­chá­dza me­dzi dvoma 1975 met­ro­vými ska­lami. Ná­zov údo­lia ne­sie meno pre viac ako 150 dru­hov mo­tý­ľov, ktoré sa tu na­chá­dzajú. Do­stať sa sem je možné dvoma ces­tami. Zliezť skalu alebo sem prísť lo­ďou. Na­chá­dza sa tu pláž, ho­tel, bar, jas­kyňa, vo­do­pád a prí­rodný ho­tel. More je čisté, priez­račné a jed­ným slo­vom krásne. Údo­lie je ti­ché a keďže sa tu ne­na­chá­dza veľké množ­stvo tu­ris­tov po pláži často po­be­hujú sliepky.

0

foto: pin­te­rest.com

Tento člá­nok za­kon­čím tým naj­pô­vab­nej­ším mes­tom, aké som kedy vi­dela. Is­tan­bul nieje ho­ci­ja­kým mes­tom. Pre mňa je cen­trum cen­tier, ob­rov­ským z naj­väč­ších miest a podľa fak­tov, dru­hým naj­ľud­na­tej­ším mes­tom Európy. Jeho je­di­neč­nosť do­tvára fakt, že sa roz­pína na dvoch kon­ti­nen­toch. Men­šia časť patrí Európe, veľká časť Ázii. Na­chá­dza sa tu veľké množ­stvo je­di­neč­ných pa­mia­tok. Vý­ni­moč­nosť Chrámu bo­žej múd­rosti tiež zná­meho pod náz­vom Ha­gia So­fia, tkvie v pred­stave, že v ča­soch naj­väč­šej slávy slú­žila ako kos­tol, ne­skôr ako me­šita. Dnes ju mi­li­óny tu­ris­tov ob­di­vujú ako mú­zeum.

Mňa na Is­tan­bule zau­jala Modrá Me­šita, známa tiež ako Sul­ta­nah­met. Ho­vo­ríme o me­šite, ktorá ne­sie ná­zov pre modrý in­te­riér kto­rým oplýva. Ok­rem neho sa na ste­nách na­chá­dzajú ci­táty z ko­ránu a ob­kla­dačky v tvare tu­li­pá­nov. Táto me­šita je ob­rov­ská, má ne­zvy­čajný po­čet mi­na­re­tov a čo je zau­jí­mavé, ľu­dia sa v nej stále mod­lia. Aj to je jed­ným z dô­vo­dov, prečo ak sa chceš do­stať do vnútra, mu­síš byť za­ha­lený od hlavy až po päty. Ok­rem me­šít sa tu však na­chá­dza aj ob­rov­ské sta­vebné dielo s náz­vom Top­kapı. Ho­vo­ríme o pa­lá­co­vom kom­plexy, ktorý z troch strán ob­mýva Mar­mar­ské more. Jeho veľ­kosť si mô­žeš od­vo­diť z faktu, že v dobe jeho slávy ho obý­valo vyše 5-ti­síc ľudí a na­chá­dzalo sa tu niečo vyše 400 miest­ností.                                                                                                          

Pre zau­jí­ma­vosť, na­chá­dzal sa tu há­rem s po­čtom žien, ktorý pre­sa­ho­val číslo 474….

Pý­tam sa teda znova. Ešte stále nemá Tu­recko čo po­núk­nuť? 🙂

co­ver foto: tum­blr.com

Komentáre