Koľ­ko­krát sa ti už stalo, že v ná­vale nudy si siahla po svo­jom mo­bil­nom te­le­fóne a za­čala ma­ra­tón po­ze­ra­nia vi­deí či pro­fi­lov dru­hých ľudí na roz­lič­ných so­ciál­nych sie­tiach? Uro­bila si to bez roz­mýš­ľa­nia, úplne pod­ve­dome ani si ne­uva­žo­vala, čo vlastne ro­bíš. Pre­tože je to taký tvoj zvyk, o kto­rom si si ani ne­uve­do­mila, kedy si si ho vlastne vy­tvo­rila. 

Koľko ho­dín denne, týž­denne, me­sačne do­ká­žeme pre­már­niť týmto na­ším nič­ne­ro­be­ním, kedy sme prí­liš le­nivé na to, aby sme sa za­mest­nali ne­ja­kou zmyslu pl­nou čin­nos­ťou. Kým sme nosmi pri­le­pené na ob­ra­zovky na­šich mo­bi­lov či po­čí­ta­čov, ži­vot tam vonku ne­úp­rosne ubieha.

pe­xels.com

Okrá­dame sa o vlastné ži­voty kvôli svojej le­tar­gii. Lenže ja nech­cem, aby naše dni po­zos­tá­vali s ta­kých fád­nych čin­ností, ktoré nám ne­pri­nesú žiadnu hod­notu. 

Chcem si vy­chut­ná­vať ži­vot kaž­dou bun­kou svojho tela a pre­ci­ťo­vať každý oka­mih, ako keby po ňom už žia­den ne­mal prísť.

pe­xels.com

Chcem sa vzde­lá­vať v ob­las­tiach, ktoré ma zau­jí­majú, čí­tať a učiť sa nové veci.
Chcem cí­tiť čerstvý vzduch na po­kožke, po­čuť chrap­ča­nie zo­šú­ve­re­ného lís­tia a su­chých ko­ná­rov pod no­hami.
Chcem byť ob­klo­pená ľuďmi, kto­rých mám rada a na kto­rých mi zá­leží.
Chcem tvo­riť a ve­no­vať sa ve­ciam, ktoré ma ba­via so za­nie­te­nou váš­ňou a lás­kou.
A naj­viac zo všet­kého chcem žiť. Nech­cem sa ži­vo­tom zo dňa na deň pla­ho­čiť, ako keby sa ma ne­tý­kalo nič z toho, čo sa deje.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Po­tre­bu­jeme vy­užiť každú jednu se­kundu a pre­ží­vať ju na­plno.
Vždy bu­deme mať také dni, kedy sa bu­deme cí­tiť vy­čer­pané, una­vené, na­mr­zené. Ne­bu­deme mať chuť pus­tiť sa do žiad­neho vzru­šu­jú­ceho dob­ro­druž­stva. Ne­bu­deme môcť pre­cí­tiť tú po­zi­tívnu a ra­dostnú ener­giu, kto­rou sú na­bití ľu­dia vô­kol nás a ší­riť ju ďa­lej. A ne­bu­deme mať silu byť pro­duk­tívne, vy­kaš­leme sa na cvi­če­nie, práca na ne­ja­kom dô­le­ži­tom pro­jekte tiež bude mu­sieť po­čkať, pre­tože my sa na to jed­no­du­cho ne­cí­time.
No je lep­šie myk­núť ple­com a ďa­lej sa vná­rať do vlast­nej apa­tie a zne­chu­te­nia, alebo za­tnúť zuby a s tro­chou snahy a od­hod­la­nia pre­kle­núť hra­nice svo­jej kom­fort­nej zóny? Pre­tože práve za ňou sa na­chá­dza to, čím na­zý­vame ži­vot…

Komentáre