Dvad­sať­je­den­ročná spe­váčka Ce­leste Buc­kin­gham je vy­chá­dza­jú­cim sln­kom sve­to­vej pop mu­sic.  Usmie­vavá, milá a jemná Slo­venka ame­ricko – švaj­čiar­skeho pô­vodu je v Ame­rike tak tro­chu no­vá­či­kom, a zá­ro­veň tak tro­chu skú­se­nos­ťami ostrie­ľa­nou umel­ky­ňou. 

Ako ho­vorí Ce­leste, vy­dá­vať zo seba ener­giu, je liek na všetko. „Vi­dím tých ľudí, ktorí ča­kajú na môj vý­kon a proste im to dám, pre­tože viem, že na to ča­kajú. Chcem, aby od­chá­dzali spo­kojní, a chcem ich po­te­šiť. To ma vždy za­chráni. Mô­žem byť pred vy­stú­pe­ním úplne mŕtva a una­vená, no len čo vy­j­dem na pó­dium, je to ako zá­zrak. Hudba je ma­gická.’’  Fi­na­lis­tka Su­pers­tar na seba pre­zra­dila, že mi­luje čo­ko­ládu mi­luje a len tak sa jej ne­vzdá! Ja mám čo­ko­ládu spo­jenú s kaž­dým zá­žit­kom! Mi­lu­jem čo­ko­ládu a ne­trú­fam si ani skú­šať pre­stať ju jesť,“ smeje sa. Čo ešte mi­luje? No predsa pó­dium a spie­vať pre ľudí.

Screen Shot 2016-05-05 at 16.40.32foto: www.jem­nost­naj­des­vov­nutri.sk

Pes­ničky sym­pa­tic­kej spe­váčky ne­dávno okúz­lili pub­li­kum až za oce­ánom. Ce­leste do­konca za­bo­do­vala v ame­ric­kých hit­pa­rá­dach! Je to silný po­cit. Naj­skôr také prek­va­pe­nie, člo­vek tomu ne­verí. A ja tomu stále tro­chu ne­ve­rím, že sa nám to po­da­rilo,“ smeje sa. Sama o sebe ho­vorí, že je od­vša­diaľ a v Ame­rike si práve to ce­nia naj­viac. „Pre nich je lá­kavé to, že si po­ve­dia – je síce Ame­ri­čanka, je naša, ale zá­ro­veň má niečo z vonku. To je hlavne pre Ame­ri­ča­nov veľmi lá­kavé. Nie som tam je­diná, u kto­rej to takto fun­guje. Sú aj iné spe­váčky, herci a he­rečky, ktorí sa takto pre­sa­dili.“ Ale i na­priek ame­ric­kému úspe­chu si Ce­leste pri­padá men­tálne ako Slo­venka.  A čo robí Ce­leste po ťaž­kom dni? „Keď prí­dem do­mov po dl­hom ná­roč­nom dni, na­le­jem si niečo dobré na pi­tie a dám si kú­sok, dva, tri… alebo štyri čo­ko­lády. A hneď mi je lep­šie,“ ši­bal­sky sa smeje. Ce­leste sa musí uznať, že re­la­xo­vať vie. Po­kiaľ na to má práve pries­tor. „Voľný čas? Ten ne­mám! Sme mladé, am­bi­ci­ózne baby. Všetko chceme za­ria­diť, vy­ba­viť, že­nieme sa za ka­ri­é­rou. Sem-tam je po­trebné sa jed­no­du­cho za­sta­viť, po­zrieť sa okolo seba a po­ve­dať si, aký je ten svet fajn!“

Ako vníma Ce­leste úspech v Ame­rike, čo robí, keď má voľno a aká prí­jemná spo­mienka sa jej spája s čo­ko­lá­dou si pre­čí­tate v na­sle­du­jú­com roz­ho­vore.

Screen Shot 2016-05-05 at 16.40.40foto: www.jem­nost­naj­des­vov­nutri.sk

Mo­men­tálne slá­viš úspe­chy v Ame­rike, kde sa Tvoj sin­gel do­stal do najp­res­tíž­nej­šej ame­ric­kej hit­pa­rády. Mu­síš sa v Ame­rike pre­zen­to­vať inak, alebo si stále sama se­bou a ne­zá­leží na tom, na akom kon­ti­nente vy­stu­pu­ješ? 

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Sna­žím sa byť v pod­state sama se­bou všade, a to ako v sú­krom­nom, tak pra­cov­nom ži­vote. Na dru­hej strane v rámci trhu a mar­ke­tingu je to ur­čite iná vec. Práve vy, z firmy, kde tiež pra­cu­jete na ce­lo­sve­to­vom pre­daji, tomu ur­číte roz­umiete. Každý trh je iný. Túžby a po­treby ľudí, ktorí žijú v ne­ja­kej kra­jine, sa me­nia, každý chce niečo iné. V Ame­rike sa mi za­čalo da­riť tým, že sme tam dali inú pes­ničku, ako máme mo­men­tálne pre česko-slo­ven­ský a európ­sky trh. A fun­guje to. Pre­tože na európ­sky trh fun­guje niečo iné a v ame­ric­kom fun­guje zase niečo úplne iné. Takže sa sna­žím, v pod­state som to stále ja, sú to moje pes­ničky, iba sa to zor­ga­ni­zuje inak. Podľa toho, kde to dá­vame von.

Ob­náša to ešte niečo ďal­šie? Res­pek­tíve čo to vô­bec ob­náša do­stať sa do veľké hit­pa­rády?

Člo­vek má z toho taký skromný po­cit, teda podľa mňa. Ne­viem, ako to majú os­tatní, ale pre mňa je to také ‘uskrom­ne­nie’ sa. To, čo sa nám po­da­rilo do­ká­zať, je síce veľká vec, ale zá­ro­veň som ešte stále ma­linká v po­rov­naní s tým ob­rov­ským sve­tom šou­biz­nisu. Je to iba taká mo­ti­vá­cia. OK, toto sa nám po­da­rilo, ale te­raz to mu­sím zase pre­ko­nať. A to je nie­kedy zase šia­lený stres, čo mám ro­biť, aby som to ešte pre­ko­nala. Je to ur­čite mo­ti­vá­ciou.

Po­da­rilo sa Ti pre­sa­diť sa na ame­ric­kom trhu, kde je ob­rov­ská kon­ku­ren­cia. V čom si mys­líš, že sa od­li­šu­ješ, že sa Ti tam po­da­rilo za­bo­do­vať?

Po prvé si mys­lím, že už mám niečo roz­be­hnuté. Hoci ma Ame­ri­ča­nia vní­majú ako úplne no­vého umelca, to je pre nich také zau­jí­mavé, že pre nich nová spe­váčka už má za se­bou toľko ro­kov skú­se­ností. Druhá vec bude asi to, že som v pod­state z kaž­dého kúta sveta. Ja som taký ce­lo­sve­tový ob­čan. Nie­len svo­jou ge­ne­ti­kou, kvôli mo­jej ro­dine, ale aj tým, že som sces­to­vaná, ho­vo­rím nie­koľ­kými ja­zykmi. A to nie, že by som si­iba jaz­dila po do­vo­len­kách, ale že som v tých sve­to­vých mes­tách žila, pri­čuchla som si k tej kul­túre. Síce nie som Slo­venka ge­ne­ticky ani pô­vo­dom, ale cí­tim sa men­tálne a psy­chicky ako Slo­vák. Tým, že som tu vy­ras­tala, tým, že roz­umiem slo­ven­skej kul­túre. V Česku to mám rov­nako, možno iba o tro­chu viac som Slo­venka ako Česka.

Mys­líš si, že je dô­le­žité mať v branži os­tré lakte, alebo na­opak mô­žeš pre­ra­ziť aj ako jemná diev­čina?

To je na­ozaj na umel­covi. Mys­lím si, že fun­guje to i to. Exis­tuje množ­stvo žán­rov, veľa  hu­dob­ných štý­lov. Všetko sa te­raz dá stiah­nuť, po­čú­vať, sle­do­vať, nie je to prob­lém. Dvere sú v pod­state ot­vo­rené úplne ku všet­kému. Na­prí­klad Adele je skve­lým prí­kla­dom toho, že i veľká, sa­mos­tatná, se­ba­ve­domá žena zá­ro­veň, môže krásne jemne spie­vať. A na­opak Ri­hanna alebo Be­y­once spie­vajú drsne a hrubo a omnoho sil­nej­šie, a to aj v pre­jave tváre. A oboje fun­go­valo. Nie je po­trebné byť stále „tvr­ďas“, fun­guje to i v rámci jem­nosti, teda kla­sic­kého žen­ského pre­javu.

Screen Shot 2016-05-05 at 16.40.24foto: www.jem­nost­naj­des­vov­nutri.sk

Svoje texty si skla­dáš sama, ob­čas k tomu pri­dáš aj in­tro. Kde be­rieš in­špi­rá­ciu k tak pre­cí­te­ným tex­tom? 

Naj­viac v mo­jich ži­vot­ných skú­se­nos­tiach. Sna­žím sa pí­sať nie­len o  chvíľ­kach a mo­men­toch, ale skôr o dl­h­ších prí­be­hoch, kde sa niečo stalo, niečo sa vy­ví­jalo. O vzťa­hoch, a to nie­len ro­man­tic­kých, ale vše­obecne ľud­ských. V rámci ro­diny, ka­ma­rát­stva, v rámci práce. Jed­no­du­cho o všet­kom, čo som ja za­žila. To je ten prin­cíp. Ja ne­mô­žem pí­sať o nie­čom, čo som ešte ne­za­žila. Je to akoby pán pro­fe­sor de­je­pisu pri­šiel do triedy a za­čal učiť ma­tiku. Tak to proste ne­fun­guje. Ja som pro­fe­sorka vo svo­jom a mu­sím sa dr­žať tej témy, ne­mô­žem ute­kať a ro­biť všetko možné. Keby som chcela ro­biť niečo iné, mu­sím sa na to pri­pra­viť, mu­sím to vy­štu­do­vať a na­učiť sa na to. Sna­žím sa a všetku in­špi­rá­ciu be­riem zo svo­jich skú­se­ností.

Keď na­prí­klad vy­stu­pu­ješ na­živo a ne­máš na to úplne ná­ladu, je to ťažké pre­môcť sa, aby si bola v po­hode a od­spie­vala to? Alebo je iba po­trebné viac tré­no­vať? 

Štu­do­vala som osem ro­kov na kon­zer­va­tó­riu, „ma­kala“ som na sebe a svo­jom speve, takže viem, čo v rámci tých tech­nic­kých „vy­chy­tá­vok“ uro­biť, keď som chorá alebo už jed­no­du­cho ne­mô­žem. V rámci psy­chiky je to ná­ročné. Člo­vek sa musí sú­stre­diť. Po­kiaľ sú­stre­dený nie je a myslí na niečo iné, na ne­jaké hlú­posti, tak je to ťaž­šie. Ja mám to šťas­tie, že vy­j­dem na pó­dium, vi­dím tých ľudí a au­to­ma­ticky ma to na­kopne.

Vo svo­jich 21 ro­koch si toho stihla po­merne dosť – spe­váčka, skla­da­teľka, štu­dentka, bola si v po­rote ta­len­to­vej sú­ťaže. Čo ale ro­bíš, keď máš voľno? 

(Smiech) Ne­mám voľno. Keď mám, tak sa chcem vy­spať, od­dých­nuť si. Sta­rám sa o seba, o fy­zický stav. Idem von s ka­ma­rátmi, sna­žím sa užiť si ten nor­málny ži­vot. Rada záh­rad­ní­čim, tak som ob­čas v záh­rade. Rada doma va­rím, som nie­kedy taká gaz­dinka. Rada si ve­čer za­pá­lim všetky sviečky v byte, nie pre­tože by som bola ro­man­tička, ale pre mňa to vy­tvára at­mo­sféru po­koja. Dá mi to ten pries­tor, aby som si sadla, ne­púš­ťam si žiadnu hudbu ani film, iba si čis­tím hlavu. Všetky myš­lienky, všetky cha­otické veci, čo sa diali pred­tým. Je po­trebné sa pre­čis­tiť i psy­chicky a du­ševne! Ne­mys­lieť na všetko okolo, di­étu, upra­to­va­nie, je treba mys­lieť práve aj na dušu a na mo­zog.

Milka verí, že jem­nosť náj­deš vo vnútri kaž­dého z nás, len nie­kedy je po­trebný ne­jaký im­pulz, ktorý to od­halí. Máš taký im­pulz? Čo je pre Teba tým im­pul­zom, aby si od­ha­lila svoju jem­nosť?

Nie­kedy mám tak cha­otické dni, že ute­kám po meste alebo via­ce­rých mes­tách (smiech), be­žím z jed­nej bu­dovy do dru­hej. A vtedy sa za­sta­vím, po­zriem sa na nebo, ako svieti slnko alebo si všim­nem peknú kve­tinu, ro­diny, čo pre­chá­dzajú okolo mňa a hoci oni mňa ne­vní­majú, ja sa na se­kundu za­sta­vím, na­dých­nem sa a po­viem si, že je ten ži­vot predsa len pekný. Je treba uží­vať si aj také ti­ché chvíle.

Máš čo­ko­ládu spo­jenú s ne­ja­kým kon­krét­nym zá­žit­kom alebo uda­los­ťou z det­stva? 

Ur­čite. Spo­me­nula som si na moju ma­minku, ktorá nám vo­zila čo­ko­lády zo Švaj­čiar­ska z rôz­nych pra­cov­ných stret­nutí. Boli sme malí, a tak nám za­ka­zo­vala zjesť to všetko na­raz. Vo­zila nám také sr­dieč­kové čo­ko­lády a my sme sa na to vždy šia­lene te­šili. Ro­di­čia veľa ces­to­vali, a tak sme si vždy vá­žili tie chvíle spolu. To si s tým spá­jam. Nie­len kvôli čo­ko­láde, ale pre­tože sme každý z iného kúta sveta a každý sme vždy nie­kde ces­to­vali za prá­cou, do školy, a preto si vá­žime tie chvíle, keď sme všetci šty­ria spolu.

Komentáre