Dvadsaťjedenročná speváčka Celeste Buckingham je vychádzajúcim slnkom svetovej pop music.  Usmievavá, milá a jemná Slovenka americko – švajčiarskeho pôvodu je v Amerike tak trochu nováčikom, a zároveň tak trochu skúsenosťami ostrieľanou umelkyňou. 

Ako hovorí Celeste, vydávať zo seba energiu, je liek na všetko. „Vidím tých ľudí, ktorí čakajú na môj výkon a proste im to dám, pretože viem, že na to čakajú. Chcem, aby odchádzali spokojní, a chcem ich potešiť. To ma vždy zachráni. Môžem byť pred vystúpením úplne mŕtva a unavená, no len čo vyjdem na pódium, je to ako zázrak. Hudba je magická.’’  Finalistka Superstar na seba prezradila, že miluje čokoládu miluje a len tak sa jej nevzdá! Ja mám čokoládu spojenú s každým zážitkom! Milujem čokoládu a netrúfam si ani skúšať prestať ju jesť,“ smeje sa. Čo ešte miluje? No predsa pódium a spievať pre ľudí.

Screen Shot 2016-05-05 at 16.40.32foto: www.jemnostnajdesvovnutri.sk

Pesničky sympatickej speváčky nedávno okúzlili publikum až za oceánom. Celeste dokonca zabodovala v amerických hitparádach! Je to silný pocit. Najskôr také prekvapenie, človek tomu neverí. A ja tomu stále trochu neverím, že sa nám to podarilo,“ smeje sa. Sama o sebe hovorí, že je odvšadiaľ a v Amerike si práve to cenia najviac. „Pre nich je lákavé to, že si povedia – je síce Američanka, je naša, ale zároveň má niečo z vonku. To je hlavne pre Američanov veľmi lákavé. Nie som tam jediná, u ktorej to takto funguje. Sú aj iné speváčky, herci a herečky, ktorí sa takto presadili.“ Ale i napriek americkému úspechu si Celeste pripadá mentálne ako Slovenka.  A čo robí Celeste po ťažkom dni? „Keď prídem domov po dlhom náročnom dni, nalejem si niečo dobré na pitie a dám si kúsok, dva, tri… alebo štyri čokolády. A hneď mi je lepšie,“ šibalsky sa smeje. Celeste sa musí uznať, že relaxovať vie. Pokiaľ na to má práve priestor. „Voľný čas? Ten nemám! Sme mladé, ambiciózne baby. Všetko chceme zariadiť, vybaviť, ženieme sa za kariérou. Sem-tam je potrebné sa jednoducho zastaviť, pozrieť sa okolo seba a povedať si, aký je ten svet fajn!“

Ako vníma Celeste úspech v Amerike, čo robí, keď má voľno a aká príjemná spomienka sa jej spája s čokoládou si prečítate v nasledujúcom rozhovore.

Screen Shot 2016-05-05 at 16.40.40foto: www.jemnostnajdesvovnutri.sk

Momentálne sláviš úspechy v Amerike, kde sa Tvoj singel dostal do najprestížnejšej americkej hitparády. Musíš sa v Amerike prezentovať inak, alebo si stále sama sebou a nezáleží na tom, na akom kontinente vystupuješ? 

Snažím sa byť v podstate sama sebou všade, a to ako v súkromnom, tak pracovnom živote. Na druhej strane v rámci trhu a marketingu je to určite iná vec. Práve vy, z firmy, kde tiež pracujete na celosvetovom predaji, tomu určíte rozumiete. Každý trh je iný. Túžby a potreby ľudí, ktorí žijú v nejakej krajine, sa menia, každý chce niečo iné. V Amerike sa mi začalo dariť tým, že sme tam dali inú pesničku, ako máme momentálne pre česko-slovenský a európsky trh. A funguje to. Pretože na európsky trh funguje niečo iné a v americkom funguje zase niečo úplne iné. Takže sa snažím, v podstate som to stále ja, sú to moje pesničky, iba sa to zorganizuje inak. Podľa toho, kde to dávame von.

Obnáša to ešte niečo ďalšie? Respektíve čo to vôbec obnáša dostať sa do veľké hitparády?

Človek má z toho taký skromný pocit, teda podľa mňa. Neviem, ako to majú ostatní, ale pre mňa je to také ‘uskromnenie’ sa. To, čo sa nám podarilo dokázať, je síce veľká vec, ale zároveň som ešte stále malinká v porovnaní s tým obrovským svetom šoubiznisu. Je to iba taká motivácia. OK, toto sa nám podarilo, ale teraz to musím zase prekonať. A to je niekedy zase šialený stres, čo mám robiť, aby som to ešte prekonala. Je to určite motiváciou.

Podarilo sa Ti presadiť sa na americkom trhu, kde je obrovská konkurencia. V čom si myslíš, že sa odlišuješ, že sa Ti tam podarilo zabodovať?

Po prvé si myslím, že už mám niečo rozbehnuté. Hoci ma Američania vnímajú ako úplne nového umelca, to je pre nich také zaujímavé, že pre nich nová speváčka už má za sebou toľko rokov skúseností. Druhá vec bude asi to, že som v podstate z každého kúta sveta. Ja som taký celosvetový občan. Nielen svojou genetikou, kvôli mojej rodine, ale aj tým, že som scestovaná, hovorím niekoľkými jazykmi. A to nie, že by som siiba jazdila po dovolenkách, ale že som v tých svetových mestách žila, pričuchla som si k tej kultúre. Síce nie som Slovenka geneticky ani pôvodom, ale cítim sa mentálne a psychicky ako Slovák. Tým, že som tu vyrastala, tým, že rozumiem slovenskej kultúre. V Česku to mám rovnako, možno iba o trochu viac som Slovenka ako Česka.

Myslíš si, že je dôležité mať v branži ostré lakte, alebo naopak môžeš preraziť aj ako jemná dievčina?

To je naozaj na umelcovi. Myslím si, že funguje to i to. Existuje množstvo žánrov, veľa  hudobných štýlov. Všetko sa teraz dá stiahnuť, počúvať, sledovať, nie je to problém. Dvere sú v podstate otvorené úplne ku všetkému. Napríklad Adele je skvelým príkladom toho, že i veľká, samostatná, sebavedomá žena zároveň, môže krásne jemne spievať. A naopak Rihanna alebo Beyonce spievajú drsne a hrubo a omnoho silnejšie, a to aj v prejave tváre. A oboje fungovalo. Nie je potrebné byť stále „tvrďas“, funguje to i v rámci jemnosti, teda klasického ženského prejavu.

Screen Shot 2016-05-05 at 16.40.24foto: www.jemnostnajdesvovnutri.sk

Svoje texty si skladáš sama, občas k tomu pridáš aj intro. Kde berieš inšpiráciu k tak precíteným textom? 

Najviac v mojich životných skúsenostiach. Snažím sa písať nielen o  chvíľkach a momentoch, ale skôr o dlhších príbehoch, kde sa niečo stalo, niečo sa vyvíjalo. O vzťahoch, a to nielen romantických, ale všeobecne ľudských. V rámci rodiny, kamarátstva, v rámci práce. Jednoducho o všetkom, čo som ja zažila. To je ten princíp. Ja nemôžem písať o niečom, čo som ešte nezažila. Je to akoby pán profesor dejepisu prišiel do triedy a začal učiť matiku. Tak to proste nefunguje. Ja som profesorka vo svojom a musím sa držať tej témy, nemôžem utekať a robiť všetko možné. Keby som chcela robiť niečo iné, musím sa na to pripraviť, musím to vyštudovať a naučiť sa na to. Snažím sa a všetku inšpiráciu beriem zo svojich skúseností.

Keď napríklad vystupuješ naživo a nemáš na to úplne náladu, je to ťažké premôcť sa, aby si bola v pohode a odspievala to? Alebo je iba potrebné viac trénovať? 

Študovala som osem rokov na konzervatóriu, „makala“ som na sebe a svojom speve, takže viem, čo v rámci tých technických „vychytávok“ urobiť, keď som chorá alebo už jednoducho nemôžem. V rámci psychiky je to náročné. Človek sa musí sústrediť. Pokiaľ sústredený nie je a myslí na niečo iné, na nejaké hlúposti, tak je to ťažšie. Ja mám to šťastie, že vyjdem na pódium, vidím tých ľudí a automaticky ma to nakopne.

Vo svojich 21 rokoch si toho stihla pomerne dosť – speváčka, skladateľka, študentka, bola si v porote talentovej súťaže. Čo ale robíš, keď máš voľno? 

(Smiech) Nemám voľno. Keď mám, tak sa chcem vyspať, oddýchnuť si. Starám sa o seba, o fyzický stav. Idem von s kamarátmi, snažím sa užiť si ten normálny život. Rada záhradníčim, tak som občas v záhrade. Rada doma varím, som niekedy taká gazdinka. Rada si večer zapálim všetky sviečky v byte, nie pretože by som bola romantička, ale pre mňa to vytvára atmosféru pokoja. Dá mi to ten priestor, aby som si sadla, nepúšťam si žiadnu hudbu ani film, iba si čistím hlavu. Všetky myšlienky, všetky chaotické veci, čo sa diali predtým. Je potrebné sa prečistiť i psychicky a duševne! Nemyslieť na všetko okolo, diétu, upratovanie, je treba myslieť práve aj na dušu a na mozog.

Milka verí, že jemnosť nájdeš vo vnútri každého z nás, len niekedy je potrebný nejaký impulz, ktorý to odhalí. Máš taký impulz? Čo je pre Teba tým impulzom, aby si odhalila svoju jemnosť?

Niekedy mám tak chaotické dni, že utekám po meste alebo viacerých mestách (smiech), bežím z jednej budovy do druhej. A vtedy sa zastavím, pozriem sa na nebo, ako svieti slnko alebo si všimnem peknú kvetinu, rodiny, čo prechádzajú okolo mňa a hoci oni mňa nevnímajú, ja sa na sekundu zastavím, nadýchnem sa a poviem si, že je ten život predsa len pekný. Je treba užívať si aj také tiché chvíle.

Máš čokoládu spojenú s nejakým konkrétnym zážitkom alebo udalosťou z detstva? 

Určite. Spomenula som si na moju maminku, ktorá nám vozila čokolády zo Švajčiarska z rôznych pracovných stretnutí. Boli sme malí, a tak nám zakazovala zjesť to všetko naraz. Vozila nám také srdiečkové čokolády a my sme sa na to vždy šialene tešili. Rodičia veľa cestovali, a tak sme si vždy vážili tie chvíle spolu. To si s tým spájam. Nielen kvôli čokoláde, ale pretože sme každý z iného kúta sveta a každý sme vždy niekde cestovali za prácou, do školy, a preto si vážime tie chvíle, keď sme všetci štyria spolu.