Poznáš to, že občas počuješ pieseň, čítaš knihu, pozeráš film, ktorý ťa motivuje minimálne danú chvíľu alebo zopár ďalších okamihov, dní, možno týždňov alebo celý rok? Veci, na ktoré si spomenieš vždy, keď začínaš strácať svoj zmysel.
Ja som sa s týmto stretla na tohtoročnej jarnej dovolenke. Vyčerpaná z únavného stereotypu som si povedala, že na tú „dovču s našimi“ predsa len nie som ešte tak úplne stará. Navyše, oddych si zaslúžim a tiež som potrebovala načerpať nové sily na ďalšie skúškové obdobia. Mojim cieľom bolo naozaj relaxovať. Naplánovala som si, že ak to tak budem cítiť, pokojne si pospím aj 13 hodín denne, zvyšok dňa strávim nejakými menšími prechádzkami po okolí popri mori, popozerám mestečká a následne sa znovu vrátim do postele, kde odštartujem filmový a seriálový maratón.
zdroj: unsplash.com
Ale ako sa hovorí, človek mieni, pán Boh mení. Alebo vesmír. Alebo vyššia sila. Neviem kto, no niekto z nich zaúradoval. Asi ich nebavilo sa pozerať aká som neustále mdlá, ospalá, unavená zo života, ako sa posledné obdobie na svet mračím, ako sa nedokážem nakopnúť, ako ma nič nebaví. Hneď po ubytovaní sme s rodičmi, ktorí mali izbu o poschodie nižšie, dohodli, že si dáme pauzičku. Že si po dlhom cestovaní na chvíľu pospíme. Po odomknutí izby a vynesení všetkej batožiny som sa hodila rovno na veľkú manželskú posteľ v mojej útulnej izbe. Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla ako v tých holywoodských filmoch, kde presne vieš, čo bude nasledovať.
A tu prichádza ten už spomínaný zásah. Lenivo som pootvorila oči a v zrkadle uvidela možno na prvý pohľad obyčajný obraz, ktorý ma ale zaujal jeho nápisom. Bola to taká ten „typická“ motivačná kresba, ktorá teraz letí asi v každom obchode. No mňa tento obraz motivoval aspoň na nasledujúce dni. Na tom obraze stálo: Život je krátky. Porušuj pravidlá, rob viac, potrebuj menej, usmievaj sa častejšie, buď poslušný, ostaň pravdivý snívaj vo veľkom, odpúšťaj rýchlo, bozkávaj pomaly, miluj oddane, smej sa nekontrolovateľne a nikdy neľutuj nič, čo ťa urobilo šťastnou! 
zdroj: unsplash.com
Nevíem, čo viac k tomu dodať. Možno len to, že ja som sa aspoň nachvíľu zastavila a povedala si: „A sakra, veď ja som tu chcela celú dovolenku preležať v posteli, pritom som tu na to, aby som spoznávala svet, ľudí, aby som si užila danú chvíľu. Veď, preboha, niektorí o tomto snívajú. Možno je ten život naozaj krátky. Možno naozaj musím vstať z postele a žiť, nielen prežívať zo dňa na deň. Možno si musím začať všímať okolie, určiť si priority, žiť svoje sny naplno, aby som raz mala jednu veľkú zbierku prežitkov a povedala si, že ten život naozaj stál za to!“
