Už dlho sami nič nesnívalo alebo aspoň niečo čo by som si pamätala. Dnes to však bolo iné. Nebola som schopná otvoriť oči! Na hrudi som cítila obrovský tlak a veľmi som chcela vedieť čo to má znamenať. Proste som nedokázala vnímať reálny svet. Niekedy stačí malé prasknutie dreva v krbe a je po spánku. Studený pot mi pokrýval moju pokožku a ťažko sa mi dýchalo. Vlastne som mala pocit ako keby som ani nedýchala. Bolo to zvláštne…

Pamätám si tmavé miesto, kde boli rozbité okná a vybité dvere. Na stenách sa mihali akési šedé tiene a z vonku prichádzal akýsi divný šepot. Už dávno som necítila takú úzkosť! Po chrbte mi prechádzal chladný vánok. Chcela som sa pohnúť z miesta, ale nemohla som. Bola som ako paralyzovaná. Za chrbtom som cítila prítomnosť niekoho iného. Viem, že tam niekto stál a pozeral sa. Jednoducho som cítila, že nie som sama. Vlastne ja som bola tá, čo bola na návšteve, nie on! Aj keď, nerozumela som úplne dôvodu prečo som sa ocitla v tej izbe, v prázdnej miestnosti, z ktorej vychádzal ten nekonečný žiaľ a smútok.
Uvedomila som si, že je to akýsi starý dom. Omietka bola už takmer opadaná. Na niektorých miestach bolo možné vidieť konštrukciu domu, obité tehly ležali na zemi. Na podlahe z ebenu bolo nafúkané čerstvé lístie. Nábytok bol rozpadnutý a veci už dávno nemali svoje miesto. Zvláštne, prisahala by som, že ešte prednedávnom tu niekto býval. Ale to v akom stave bol ten dom mi len potvrdzovalo, že ten dom je už dlhší čas opustený. Zrazu zafúkal silno vietor a lístie sa začalo kĺzať po nádhernej ebenovej podlahe. Moje oči upútalo červené more, ktoré sa skrývalo pod čerstvo nafúkaným lístím! Veľmi som sa zľakla a uvedomila som si, že ten dom je svedok ťažkého zločinu, o ktorom som čítala v novinách. Stála som nad tou kalužou krvi a nedokázala som sa pohnúť, nemohla som. Bola som ako tichý pozorovateľ!

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Cítila som ako mi padajú slzy z tváre, ale nemohla som si ich utrieť. Obrátila som tvár od tej hrôzy, keď tu zrazu som si uvedomila, že predo mnou stojí tá istá silueta, ktorú som cítila predtým ako som sa začala sústrediť na všetky tie detaily. Nevidela som úplne jasne pretože moje oči boli stále plné sĺz. Po chvíli som si uvedomila, že je to muž. Bol zahalený v čiernom kabáte a na hlave mal klobúk. Jeho tvár bola ako mapa. Každá vráska bola iná, ale jasne čitateľná. Nemusím byť psychológ, aby som vedela, že jeho život bol plný bolesti. Takisto nad jeho hornou perou viseli tmavo šedé fúzy. Keď som sa, ale lepšie prizrela, všimla som si diabolsky pohľad. Veľmi zlá energia začala prúdiť mojimi žilami. Nedokázala som odvrátiť zrak od jeho tváre. Akosi ma magicky hypnotizoval a ja som nebola schopná proti nemu bojovať. Jeho tvár bola plná zlosti a nenávisti. Jeho havranie oči prezradzovali, že ten človek sa už dlho nezasmial. Jeho srdce bolo plné nenávisti. Myslím, že to bol ten muž, ktorý zabil svoju manželku a deti z dôvodu, ktorý bol neznámi. Čím viac si ma premeriaval tým dlhšie som lapala po dychu. Pomaly dvíhal jeho pravú ruku, ktorá sa chladne dotkla môjho krku. Grimasa jeho tváre sa značne zmenila. Jeho kútiky sa jemne nadvihli ako keby predstavovali úsmev, ale v jeho prípade to úsmev nebol. Bolo to chladné gesto, ktoré signalizovalo môj koniec! Pomaly, ale isto som strácala vedomie. Vedela som, že som uväznená, neschopná sa brániť a tak som sa začala modliť. Čím viac som sa modlila tým viac som cítila jeho bolesť a žiaľ. Jeho srdce bilo tak silno, že zrazu som vnímala len ten tlkot. Jeho duša bola uväznená v tom prázdnom priestore. Moje modlitby boli oveľa intenzívnejšie. Jeho tvár bola plná sĺz a jeho tep bubnoval po stenách domu tak magicky, že tá prenikavá ozvena pôsobila ako nekonečná nirvána. Posledné slová modlitby dozneli… zrazu nastalo vyvrcholenie magickej nirvány. Moje srdce sa naplnilo láskou a jeho žiaľ zmĺkol. Jeho duša sa pomaly strácala až úplne zmizla. Konečne som sa mohla nadýchnuť a vedela som, že už je to len prázdny priestor. Šedé tiene, zvláštny šepot, krv – všetko sa pominulo. Pomaly som cítila ako opúšťam prázdny priestor. Otvorila som oči a uvedomila som si, že to bol len sen. Zvláštne však bolo, že skončil až vtedy, keď som sa obrátila k Bohu s modlitbou. Možno ma naozaj každý sen nejaké posolstvo prostredníctvom, ktorého by sme mali začať nejakým spôsobom konať alebo uvedomiť si niečo – zmeniť sa.

          Každý deň by sme sa mali snažiť bojovať proti našim démonom!