Už dlho sami nič ne­sní­valo alebo as­poň niečo čo by som si pa­mä­tala. Dnes to však bolo iné. Ne­bola som schopná ot­vo­riť oči! Na hrudi som cí­tila ob­rov­ský tlak a veľmi som chcela ve­dieť čo to má zna­me­nať. Proste som ne­do­ká­zala vní­mať re­álny svet. Nie­kedy stačí malé prask­nu­tie dreva v krbe a je po spánku. Stu­dený pot mi po­krý­val moju po­kožku a ťažko sa mi dý­chalo. Vlastne som mala po­cit ako keby som ani ne­dý­chala. Bolo to zvláštne…

Pa­mä­tám si tmavé miesto, kde boli roz­bité okná a vy­bité dvere. Na ste­nách sa mi­hali akési šedé tiene a z vonku pri­chá­dzal akýsi divný še­pot. Už dávno som ne­cí­tila takú úz­kosť! Po chrbte mi pre­chá­dzal chladný vá­nok. Chcela som sa po­hnúť z miesta, ale ne­mohla som. Bola som ako pa­ra­ly­zo­vaná. Za chrb­tom som cí­tila prí­tom­nosť nie­koho iného. Viem, že tam nie­kto stál a po­ze­ral sa. Jed­no­du­cho som cí­tila, že nie som sama. Vlastne ja som bola tá, čo bola na náv­števe, nie on! Aj keď, ne­ro­zu­mela som úplne dô­vodu prečo som sa ocitla v tej izbe, v prázd­nej miest­nosti, z kto­rej vy­chá­dzal ten ne­ko­nečný žiaľ a smú­tok.
Uve­do­mila som si, že je to akýsi starý dom. Omietka bola už tak­mer opa­daná. Na nie­kto­rých mies­tach bolo možné vi­dieť kon­štruk­ciu domu, obité tehly le­žali na zemi. Na pod­lahe z ebenu bolo na­fú­kané čerstvé lís­tie. Ná­by­tok bol roz­pad­nutý a veci už dávno ne­mali svoje miesto. Zvláštne, pri­sa­hala by som, že ešte pred­ne­dáv­nom tu nie­kto bý­val. Ale to v akom stave bol ten dom mi len po­tvr­dzo­valo, že ten dom je už dl­hší čas opus­tený. Zrazu za­fú­kal silno vie­tor a lís­tie sa za­čalo kĺzať po nád­her­nej ebe­no­vej pod­lahe. Moje oči upú­talo čer­vené more, ktoré sa skrý­valo pod čerstvo na­fú­ka­ným lís­tím! Veľmi som sa zľakla a uve­do­mila som si, že ten dom je sve­dok ťaž­kého zlo­činu, o kto­rom som čí­tala v no­vi­nách. Stála som nad tou ka­lu­žou krvi a ne­do­ká­zala som sa po­hnúť, ne­mohla som. Bola som ako ti­chý po­zo­ro­va­teľ!

Cí­tila som ako mi pa­dajú slzy z tváre, ale ne­mohla som si ich utrieť. Ob­rá­tila som tvár od tej hrôzy, keď tu zrazu som si uve­do­mila, že predo mnou stojí tá istá si­lu­eta, ktorú som cí­tila pred­tým ako som sa za­čala sú­stre­diť na všetky tie de­taily. Ne­vi­dela som úplne jasne pre­tože moje oči boli stále plné sĺz. Po chvíli som si uve­do­mila, že je to muž. Bol za­ha­lený v čier­nom ka­báte a na hlave mal klo­búk. Jeho tvár bola ako mapa. Každá vráska bola iná, ale jasne či­ta­teľná. Ne­mu­sím byť psy­cho­lóg, aby som ve­dela, že jeho ži­vot bol plný bo­lesti. Ta­kisto nad jeho hor­nou pe­rou vi­seli tmavo šedé fúzy. Keď som sa, ale lep­šie pri­zrela, všimla som si dia­bol­sky po­hľad. Veľmi zlá ener­gia za­čala prú­diť mo­jimi ži­lami. Ne­do­ká­zala som od­vrá­tiť zrak od jeho tváre. Akosi ma ma­gicky hyp­no­ti­zo­val a ja som ne­bola schopná proti nemu bo­jo­vať. Jeho tvár bola plná zlosti a ne­ná­visti. Jeho hav­ra­nie oči pre­zra­dzo­vali, že ten člo­vek sa už dlho ne­zas­mial. Jeho srdce bolo plné ne­ná­visti. Mys­lím, že to bol ten muž, ktorý za­bil svoju man­želku a deti z dô­vodu, ktorý bol ne­známi. Čím viac si ma pre­me­ria­val tým dl­h­šie som la­pala po dy­chu. Po­maly dví­hal jeho pravú ruku, ktorá sa chladne dot­kla môjho krku. Gri­masa jeho tváre sa značne zme­nila. Jeho kú­tiky sa jemne na­dvihli ako keby pred­sta­vo­vali úsmev, ale v jeho prí­pade to úsmev ne­bol. Bolo to chladné gesto, ktoré sig­na­li­zo­valo môj ko­niec! Po­maly, ale isto som strá­cala ve­do­mie. Ve­dela som, že som uväz­nená, ne­schopná sa brá­niť a tak som sa za­čala mod­liť. Čím viac som sa mod­lila tým viac som cí­tila jeho bo­lesť a žiaľ. Jeho srdce bilo tak silno, že zrazu som vní­mala len ten tl­kot. Jeho duša bola uväz­nená v tom prázd­nom pries­tore. Moje mod­litby boli oveľa in­ten­zív­nej­šie. Jeho tvár bola plná sĺz a jeho tep bub­no­val po ste­nách domu tak ma­gicky, že tá pre­ni­kavá oz­vena pô­so­bila ako ne­ko­nečná nir­vána. Po­sledné slová mod­litby do­zneli… zrazu na­stalo vy­vr­cho­le­nie ma­gic­kej nir­vány. Moje srdce sa na­pl­nilo lás­kou a jeho žiaľ zmĺkol. Jeho duša sa po­maly strá­cala až úplne zmizla. Ko­nečne som sa mohla na­dých­nuť a ve­dela som, že už je to len prázdny pries­tor. Šedé tiene, zvláštny še­pot, krv – všetko sa po­mi­nulo. Po­maly som cí­tila ako opúš­ťam prázdny pries­tor. Ot­vo­rila som oči a uve­do­mila som si, že to bol len sen. Zvláštne však bolo, že skon­čil až vtedy, keď som sa ob­rá­tila k Bohu s mod­lit­bou. Možno ma na­ozaj každý sen ne­jaké po­sols­tvo pro­stred­níc­tvom, kto­rého by sme mali za­čať ne­ja­kým spô­so­bom ko­nať alebo uve­do­miť si niečo – zme­niť sa.

          Každý deň by sme sa mali sna­žiť bo­jo­vať proti na­šim dé­mo­nom!