Ni­kdy som sa ne­cí­tila ako sú­časť ko­lek­tívu a ani ako nie­kto vý­ni­močný. Možno nie­kedy v pr­vom, dru­hom a na­naj­výš tre­ťom roč­níku zá­klad­nej školy som si to ab­so­lútne ne­uve­do­mo­vala. No po­tom ma po­maly, ale isto za­čí­nala pre­pa­dá­vať po­cit, že tu exis­tu­jem zby­točne.

Ni­kam som ne­pat­rila. Bola som na­vyše, ozna­čo­vaná za chybný člá­nok, oso­bou, ktorá len exis­to­vala a ne­zna­me­nala nič. Dlho som si ako malé dievča utvr­dzo­vala, že jed­no­du­cho to tak má byť. Že vždy bu­dem len „tá na­viac“. A že bezo mňa by sa nič ni­kdy ne­zme­nilo.

pexels.com

pe­xels.com

Zá­kladná škola mi ne­pri­niesla žiadne pria­teľ­stvá. Bola som pre­cit­li­velá, de­tin­ská, možno trošku po­zadu, i keď som sa sna­žila. Skú­šala som za­pad­núť, skú­šala som ne­vy­bo­čiť, dr­žať sa tren­dov... No aj tak som zly­hala. Terč po­sme­chu, po­vý­še­nec­kých po­hľa­dov. Ako tri­násť­ročnú ma to cel­kom za­siahlo. Ako si tak spätne uve­do­mu­jem, už vtedy som mala akúsi úz­kosť, zá­chvaty pa­niky. Pre­stala som sa ovlá­dať.

Pre­padla som na­dá­va­niu, det­ské hádky kon­čili pla­čom a vul­ga­riz­mami, ča­sto­krát som sa utie­kala ku klam­stvám, len aby som bola „sú­čas­ťou par­tie“. Vy­bu­cho­vala som, re­a­go­vala pre­hnane. No vnútri som bola len malé diev­čatko, ktoré ni­kdy ne­bolo ob­ľú­bené. Tú­žila som po ma­lej sku­pine ka­ma­rá­tok. No ani ne­viem ako a do­stala som sa opäť do kon­flik­tov. Bola som ne­zná­šaná, zby­točná, na­nič­hodná osoba. A tak veľmi ako som sa sna­žila nie­kam pri­pú­tať, tak som všet­kých od seba odo­hnala.

Prišla stredná škola a ne­bolo to veľmi o inom. Síce som sa dr­žala, no ne­za­čala som na­novo. Mala som prí­liš pre­hnaný smiech, prí­liš ne­prí­jemný hlas. Bola som prí­liš de­tin­ská, prí­liš na­nič. Bolo pár kon­flik­tov, moja emočná ne­stá­losť a pre­cit­li­ve­losť.

Nie, ni­kdy som ne­bola a ni­kdy som sa ne­stala „cool girl“. Nie vďaka spo­lu­žia­kom, ktorí ma ne­mali radi, ale vďaka sa­mej sebe som stra­tila aj po­sledný kú­sok se­ba­ve­do­mia a se­ba­lásky. Ne­zná­šala som každý mi­li­me­ter svojho tela. Na svoj od­raz som sa po­ze­rala len cez prsty. Zne­ná­vi­dela som svoj úsmev, svoj hlas a všetko čo som uro­bila.

Pre­miant­kou som ni­kdy ne­bola, no so stra­tou se­ba­ve­do­mia som stra­tila aj ochotu učiť sa. Padla som na svoje osobné dno. Ale cez to všetko tu bol nie­kto, kto ma vi­del inak. Kto ma po­tre­bo­val a koho som po­tre­bo­vala ja.

pexels.com

pe­xels.com

Áno, tu­šíte správne. Bol ním chla­pec, te­raz už muž. Muž, ktorý si zís­kal moje srdce a ja som si zís­kala to jeho. Muž, ktorý je odo mňa mo­men­tálne viac ako 600 ki­lo­met­rov, no bol tu, je a bude tu pre mňa, há­dam až do konca.

Vďaka nemu sa mi ot­vo­rili oči. Usmiala som sa, utrela slzy a za­hľa­dela sa na svoj od­raz. Veď, telo a dušu mám len jednu. Vždy je mož­nosť za­čať na­novo. A tak som za­čala. Sama so se­bou a s mo­jím vy­sní­va­ným chlap­com.

Strednú školu som ukon­čila so sl­zami v očiach, šťastná, ruka v ruke s mo­jim pria­te­ľom. Za­čali sme ako spo­lu­žiaci, stali sa z nás ka­ma­ráti, par­tneri. Takto to fun­guje už tri a pol roka... A už o pár ro­kov sa stane mo­jim mu­žom. Nie, za­tiaľ ne­mám zás­nubný prs­teň a ešte si na krásnu svadbu nie­koľko ro­kov po­čkám…

No moje „Áno“ má už te­raz.

Komentáre