Ve­deli sme o sebe už dlho. Ty si ve­del, že exis­tuje nie­kto, ako som ja a ja som zase ve­dela, že je nie­kto ako si ty. Ve­deli sme o na­šej vzá­jom­nej exis­ten­cii, ale ni­kdy sme sa ne­roz­prá­vali. Na ulici sme sa ví­dali často, no ani je­den z nás sa ni­kdy ne­od­vá­žil vy­slo­viť po­zdrav. Až kým nás to oko­lie „ne­pri­nú­tilo“ uro­biť.

Pa­mä­táš si, na prvé slová, ktoré sme si po­ve­dali? Na­vzá­jom sme sa pod­pi­cho­vali, ale ni­kdy to ne­bolo nič, čo by nás vzá­jomne ura­zilo. Smiali sme sa. Nie­kedy až tak, že sme si mu­seli slzy, ktoré nám vy­šli z očí utrieť a la­pať po vzdu­chu. Cho­dili sme von spolu s os­tat­nými ka­ma­rátmi, ne­bolo dňa, kedy by sme se­deli za­vretí v izbe a ťu­kali do ob­ra­zo­viek te­le­fó­nov na­miesto uží­va­nia si leta. Ne­ľu­tu­jem mi­núty, ktoré sme spolu strá­vili. Ale pod­pi­cho­va­nie po čase na­bralo úplne inú úro­veň. Na­rážky za­sa­ho­vali do si­tu­ácií, v kto­rých sme ne­boli len „ty a ja“, bolo to naše spo­ločné „my“. „My„, to oslo­ve­nie, ktoré však ni­kdy ne­bolo sku­točné. Ale tak to je lep­šie, pre nás oboch.

Po­stupne si sa mi za­čal pá­čiť. Mala som kvôli tebe po­bláz­nenú hlavu a ne­prí­tomný vý­raz na­hra­dil žia­rivý úsmev. A to naše spo­ločné pí­sa­nie po no­ciach? Och, ako som to ja mi­lo­vala! Správy na dobrú noc a dobré ráno som po­kla­dala za sú­časť kaž­dého dňa. Keď som sa ta­kej správy ne­doč­kala, ve­dela som, že ťa niečo trápi. Sna­žila som sa ti po­môcť ke­dy­koľ­vek som ve­dela. No v ko­neč­nom dô­sledku si bol vždy ty ten, ktorý po­má­hal mne, keď som po­tre­bo­vala po­môcť. Bol si vý­borný po­slu­cháč. Ne­ská­kal si mi do reči a ve­dela som, že pred te­bou ne­mu­sím za­ta­jiť čo i len naj­menší de­tail. Ne­han­bila som sa pred te­bou roz­prá­vať o mo­jich, aj zby­toč­ných, aj dô­le­ži­tých prob­lé­moch. Bol si tu vždy, keď som ťa po­tre­bo­vala. No v je­den ve­čer, v ktorý sme si pí­sali ako ob­vykle, sme zme­nili smer kon­ver­zá­cie. Zo žartu som spo­me­nula vzťah, ale ty si to po­cho­pil inak. Možno si aj sám niečo cí­til, to sa už ne­doz­viem. Ale tu­šil si, že chcem viac. Že sa ťa chcem do­tý­kať. Cí­tiť tvoju vôňu. Chcela som ti pat­riť. Chcela som byť tá, za ktorú sa ne­bu­deš han­biť a dáš ce­lému svetu ve­dieť, že som tvoja.

Chceli by sme však po­ka­ziť to pevné pria­teľ­stvo, ktoré sme poc­tivo pes­to­vali? Chceli by sme, možno kvôli pár me­sia­com, to všetko stra­tiť? Chceli by sme to všetko zni­čiť? Už ni­kdy by to po­tom ne­bolo ako pred­tým. Aj keby sme chceli ostať ka­ma­rátmi, bolo by to zvláštne. Okol­nosti jed­no­du­cho ne­do­vo­ľo­vali, aby sme tvo­rili pár. Zho­dila som ru­žové oku­liare a vy­ma­zala pred­stavy o tom, aké by to bolo a po­cho­pila som, že takto je to pre nás oboch naj­lep­šie. Vo chvíli, kedy si mi to po­ve­dal, som bola skla­maná. Chcela som byť tvoja. Ale len čas mi uká­zal, že si sa za nás oboch roz­ho­dol naj­lep­šie. Nech­cela som ti ve­riť a pri­púš­ťať si, že by to tak mohlo byť. Te­raz ti ale ďa­ku­jem za to, že si si stál za svo­jím a roz­mýš­ľal si za obi­dvoch. Ďa­ku­jem ti, že si mi uká­zal pravdu.

      A po­zo­ru­júc zá­pad slnka už viem, že byť ka­ma­rá­tom je nie­kedy viac.                                                        A takto je to lep­šie.

Komentáre