Nie­kedy sú to nád­herné dni. Kedy by sme sa len bláz­nili, smiali sa, celý deň pre­le­žali spolu v po­steli a vy­pĺňali si čas ako by sme chceli. A ja by som v tej chvíli chcela, aby sa to ni­kdy ne­skon­čilo. Aby ten deň po­kra­čo­val, alebo aby bol úmerne tak dobrý každý deň. Aby sme spolu zdie­ľali to krásne, čo me­dzi nami je. Lenže nie každý deň je taký a to ma mrzí. Nie­kedy sme v jed­nom kole. Raz hore a raz dole. Áno, už som sa za tie roky na­učila, že aj to k tomu patrí. K pl­no­hod­not­nému a zdra­vému vzťahu pat­ria aj tie ob­časné ne­do­ro­zu­me­nia a hádky sú pros­pešné.

Ale ob­čas je to zlé. Mi­mo­riadne zlé. Hlavne, keď sa do­kážu krásne city pre­me­niť na city ne­ná­vistné a to v prie­behu pár se­kúnd. Nie­kedy na to stačí drob­nosť, stačí si člo­veka do­be­rať a po­tom príde ten bod varu, kedy to je už ne­únosné a jed­no­du­cho vy­buchne. Rada by som si ve­dela ucho­vať tú chladnú hlavu, ktorú bežne v rie­šení prob­lé­mov po­u­ží­vam, ale nie je to také jed­no­du­ché. Hlavne, keď sa jedná o teba.

Vieš, ako mi na tom všet­kom zá­leží. Tak, ako aj tebe. Ale nie vždy je to rov­naké, nie vždy to rov­nako zdie­ľame a chceme to isté. A v tom je ten prob­lém. Každý sa oto­číme do svojho vnútra, do svojho kúta, pre­tože na tom nie sme zrovna rov­nako. Uzav­rieme sa pred se­bou a ni­koho ne­pus­tíme.
Ale to veci ne­rieši. A nie­kedy ma týmto pri­vá­dzaš do šia­len­stva.

Pre­tože áno, je to ob­čas ťažké aj s ma­lič­kos­ťou vy­jsť na po­vrch a po­roz­prá­vať sa o tom, ale na­ozaj mu­síme ko­mu­ni­ko­vať. Ne­smieme sa pred se­bou ukrý­vať ako malé deti. To predsa nie sem my. Mu­síme sa už ko­nečne na­učiť jed­nať ako ľu­dia, kto­rým na tom dru­hom zá­leží a do­ká­zať sa ot­vo­riť aj v tých naj­nev­hod­nej­ších chví­ľach, pre­tože práve vtedy sme si omnoho bliž­šie, než by sme si mys­leli.

Komentáre