Niekedy sú to nádherné dni. Kedy by sme sa len bláznili, smiali sa, celý deň preležali spolu v posteli a vypĺňali si čas ako by sme chceli. A ja by som v tej chvíli chcela, aby sa to nikdy neskončilo. Aby ten deň pokračoval, alebo aby bol úmerne tak dobrý každý deň. Aby sme spolu zdieľali to krásne, čo medzi nami je. Lenže nie každý deň je taký a to ma mrzí. Niekedy sme v jednom kole. Raz hore a raz dole. Áno, už som sa za tie roky naučila, že aj to k tomu patrí. K plnohodnotnému a zdravému vzťahu patria aj tie občasné nedorozumenia a hádky sú prospešné.

Ale občas je to zlé. Mimoriadne zlé. Hlavne, keď sa dokážu krásne city premeniť na city nenávistné a to v priebehu pár sekúnd. Niekedy na to stačí drobnosť, stačí si človeka doberať a potom príde ten bod varu, kedy to je už neúnosné a jednoducho vybuchne. Rada by som si vedela uchovať tú chladnú hlavu, ktorú bežne v riešení problémov používam, ale nie je to také jednoduché. Hlavne, keď sa jedná o teba.

Vieš, ako mi na tom všetkom záleží. Tak, ako aj tebe. Ale nie vždy je to rovnaké, nie vždy to rovnako zdieľame a chceme to isté. A v tom je ten problém. Každý sa otočíme do svojho vnútra, do svojho kúta, pretože na tom nie sme zrovna rovnako. Uzavrieme sa pred sebou a nikoho nepustíme.
Ale to veci nerieši. A niekedy ma týmto privádzaš do šialenstva.

Pretože áno, je to občas ťažké aj s maličkosťou vyjsť na povrch a porozprávať sa o tom, ale naozaj musíme komunikovať. Nesmieme sa pred sebou ukrývať ako malé deti. To predsa nie sem my. Musíme sa už konečne naučiť jednať ako ľudia, ktorým na tom druhom záleží a dokázať sa otvoriť aj v tých najnevhodnejších chvíľach, pretože práve vtedy sme si omnoho bližšie, než by sme si mysleli.

Komentáre