Vždy, keď nás nie­kto ne­prá­vom od­súdi, máme ten­den­ciu sa brá­niť. Tú­žime mu ot­vo­riť oči a uká­zať, ako vy­zerá sku­toč­nosť z na­šej strany. Často to skú­šame aj cez ľudí na­okolo, keď s nami od­mie­tajú ko­mu­ni­ko­vať tí, o kto­rých nám ide. Dú­fame, že as­poň ta­kouto ces­tou sa k nim tá pravda do­stane. Ob­ha­ju­jeme sa a vy­svet­ľu­jeme. A je to vô­bec po­trebné? Čím viac sa sna­žíme, tým sa nie­kedy celá si­tu­ácia ešte zhor­šuje. My sme vy­čer­pa­nejší a ešte viac zne­chu­tení ako na za­čiatku. Vždy sa dá všetko vy­svet­liť, no bo­hu­žiaľ nie všet­kým. Ľu­dia po­cho­pia veci tak, ako to vy­ho­vuje im. Keď si toto uve­do­míš, do­pra­cu­ješ sa k inému po­hľadu na vec.

7834301282_44f6f53af8_h

foto: thought­ca­ta­log.com

Nie­kedy je lep­šie jed­no­du­cho ostať ti­cho. Cí­tiť ob­rov­skú ne­spra­vod­li­vosť a pri­jať to tak, ako to je. Tak to dá za­brať asi kaž­dému. Ni­kdy to ne­bude ľahké. Ho­vo­riť iba vtedy, keď sa ťa pý­tajú na tvoj ná­zor. Pre­tože ak nie­komu na tebe zá­leží, ur­čite si bude chcieť dať veci vy­svet­liť. Skús sa vcí­tiť do pro­ti­strany a prísť na to, čo by si ty uro­bil v da­nej si­tu­ácii. Ako by si re­a­go­val. Ak by bol ten člo­vek pre teba dô­le­žitý, vy­po­čul by si ho? Veľa zá­visí aj od na­šej po­vahy, ale ne­pou­ží­vajme to ako vý­ho­vorku.

Tak veľmi som sa sna­žila ot­vo­riť oči nie­komu, kto ich ot­vo­riť nech­cel. Tak strašne som tú­žila, aby po­znal pravdu ten, na kto­rom mi zá­le­žalo. Cí­tila som ob­rov­skú ne­spra­vod­li­vosť. No čím viac som sa sna­žila, tým viac sa mi vzďa­ľo­val člo­vek, kto­rého hnev bol ne­za­sta­vi­teľný. Po­cho­pila som, že ta­diaľ cesta ne­ve­die. Možno to bolo už akýmsi vy­čer­pa­ním, či ne­chu­ťou. Sna­žiť sa o niečo, čo sa zdá byť na míle vzdia­lené. Ne­máme kon­trolu nad si­tu­áciami, ktoré sa nám stanú a ani nad ľuďmi. Iba nad svo­jou re­ak­ciou. Nad se­bou sa­mým.

Po ce­lom tom kriku bolo na­čase, aby ko­nečne os­talo ti­cho. Keď nie na­okolo, tak as­poň vo mne. Upra­tať si to všetko v sebe. Dať si veci do sú­visu a vy­rov­nať sa s tým. Pri­jať to, aj na­priek tomu, že som tu­šila, od­kiaľ ten vie­tor asi fúka. Nič iné mi ani ne­os­tá­valo. Bolo to a vždy to bude pre mňa ťažké. Lebo vnútri sa to bije. Je to hrozný po­cit, keď chcete nie­komu všetko vy­svet­liť, ale zrazu zis­títe, že je to asi zby­točné, pre­tože vás sti­hol od­sú­diť skôr, ako ste stihli niečo po­ve­dať.

woman-saying-i-love-you-second-time-harder

foto: eli­te­daily.com

Ml­čala som. Nič som sa ne­sna­žila vy­svet­ľo­vať. Pre­stala som sa ob­ha­jo­vať. Ne­chala som tomu voľný prie­beh. Te­raz som sa vzdia­lila ja. Ča­som som sa učila ne­ob­ha­jo­vať sa pred dru­hými. Je únavné, ak máte kaž­dému vy­svet­ľo­vať všetko čo ro­bíte a prečo to tak ro­bíte.

Dala som pred­nosť vnú­tor­nému po­koju pred kri­kom a hne­vom. Ne­ho­vo­rím, že te­raz máme byť vždy ti­cho pri kaž­dej jed­nej ne­prá­vosti. Len nie­kedy je lep­šie pri­jí­mať vznik­nuté si­tu­ácie s po­ko­jom. Bez emó­cií, ktoré sú ako ča­so­vaná bomba. Rie­šiť to až s chlad­nou hla­vou. Pre­tože za ho­rúca sa aku­rát tak všetci po­pá­lia.

Keď ti už zvia­zali ruky a za­vreli všetky dvere, ne­zviaž as­poň sám seba. Ot­vor si dvere do svojho vnútra. A za­čni sa dí­vať na všetko z iného uhla po­hľadu. Na to, aby to člo­vek do­ká­zal, musí byť veľmi po­kojný, čo je spo­čiatku asi ne­možné. Hnev, smú­tok, či skla­ma­nie. To sú tie pr­votné po­city, ktoré k nám v týchto si­tu­áciách pri­chá­dzajú. Učíme sa ovlá­dať svoje re­ak­cie a dr­žať emó­cie na uzde. Ve­rím, že Bo­žie mlyny melú po­maly, ale isto, že pravda raz vy­jde na po­vrch. Je lep­šie, keď vy­jde sama, než keď sa jej sna­žíme do­po­môcť.

Člo­veku sa žije oveľa lep­šie, keď ne­po­vie všetko, čo vie. Ne­verí všet­kému, čo po­čuje a nad tým os­tat­ným sa len po­us­meje.

 

ti­tulná foto:  thought­ca­ta­log.com