Vždy, keď nás niekto neprávom odsúdi, máme tendenciu sa brániť. Túžime mu otvoriť oči a ukázať, ako vyzerá skutočnosť z našej strany. Často to skúšame aj cez ľudí naokolo, keď s nami odmietajú komunikovať tí, o ktorých nám ide. Dúfame, že aspoň takouto cestou sa k nim tá pravda dostane. Obhajujeme sa a vysvetľujeme. A je to vôbec potrebné? Čím viac sa snažíme, tým sa niekedy celá situácia ešte zhoršuje. My sme vyčerpanejší a ešte viac znechutení ako na začiatku. Vždy sa dá všetko vysvetliť, no bohužiaľ nie všetkým. Ľudia pochopia veci tak, ako to vyhovuje im. Keď si toto uvedomíš, dopracuješ sa k inému pohľadu na vec.

foto: thoughtcatalog.com

Niekedy je lepšie jednoducho ostať ticho. Cítiť obrovskú nespravodlivosť a prijať to tak, ako to je. Tak to dá zabrať asi každému. Nikdy to nebude ľahké. Hovoriť iba vtedy, keď sa ťa pýtajú na tvoj názor. Pretože ak niekomu na tebe záleží, určite si bude chcieť dať veci vysvetliť. Skús sa vcítiť do protistrany a prísť na to, čo by si ty urobil v danej situácii. Ako by si reagoval. Ak by bol ten človek pre teba dôležitý, vypočul by si ho? Veľa závisí aj od našej povahy, ale nepoužívajme to ako výhovorku.

Tak veľmi som sa snažila otvoriť oči niekomu, kto ich otvoriť nechcel. Tak strašne som túžila, aby poznal pravdu ten, na ktorom mi záležalo. Cítila som obrovskú nespravodlivosť. No čím viac som sa snažila, tým viac sa mi vzďaľoval človek, ktorého hnev bol nezastaviteľný. Pochopila som, že tadiaľ cesta nevedie. Možno to bolo už akýmsi vyčerpaním, či nechuťou. Snažiť sa o niečo, čo sa zdá byť na míle vzdialené. Nemáme kontrolu nad situáciami, ktoré sa nám stanú a ani nad ľuďmi. Iba nad svojou reakciou. Nad sebou samým.

Po celom tom kriku bolo načase, aby konečne ostalo ticho. Keď nie naokolo, tak aspoň vo mne. Upratať si to všetko v sebe. Dať si veci do súvisu a vyrovnať sa s tým. Prijať to, aj napriek tomu, že som tušila, odkiaľ ten vietor asi fúka. Nič iné mi ani neostávalo. Bolo to a vždy to bude pre mňa ťažké. Lebo vnútri sa to bije. Je to hrozný pocit, keď chcete niekomu všetko vysvetliť, ale zrazu zistíte, že je to asi zbytočné, pretože vás stihol odsúdiť skôr, ako ste stihli niečo povedať.

foto: elitedaily.com

Mlčala som. Nič som sa nesnažila vysvetľovať. Prestala som sa obhajovať. Nechala som tomu voľný priebeh. Teraz som sa vzdialila ja. Časom som sa učila neobhajovať sa pred druhými. Je únavné, ak máte každému vysvetľovať všetko čo robíte a prečo to tak robíte.

Dala som prednosť vnútornému pokoju pred krikom a hnevom. Nehovorím, že teraz máme byť vždy ticho pri každej jednej neprávosti. Len niekedy je lepšie prijímať vzniknuté situácie s pokojom. Bez emócií, ktoré sú ako časovaná bomba. Riešiť to až s chladnou hlavou. Pretože za horúca sa akurát tak všetci popália.

Keď ti už zviazali ruky a zavreli všetky dvere, nezviaž aspoň sám seba. Otvor si dvere do svojho vnútra. A začni sa dívať na všetko z iného uhla pohľadu. Na to, aby to človek dokázal, musí byť veľmi pokojný, čo je spočiatku asi nemožné. Hnev, smútok, či sklamanie. To sú tie prvotné pocity, ktoré k nám v týchto situáciách prichádzajú. Učíme sa ovládať svoje reakcie a držať emócie na uzde. Verím, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto, že pravda raz vyjde na povrch. Je lepšie, keď vyjde sama, než keď sa jej snažíme dopomôcť.

Človeku sa žije oveľa lepšie, keď nepovie všetko, čo vie. Neverí všetkému, čo počuje a nad tým ostatným sa len pousmeje.

titulná foto:  thoughtcatalog.com