Boli traja…on, ona a on…po­vieš si, že taký kla­sický tro­j­u­hol­ník.

Vstu­po­vala som do vzťahu na celý ži­vot. Ni­kdy to ne­bolo ako z roz­právky, no vždy som po­čú­vala ako musí byť žena silná ako musí viesť muža ako má byť krk, aby sa on mo­hol cí­tiť byť hla­vou…dnes po de­sia­tich ro­koch viem, že to nie je pravda. Mali sme si byť rov­no­cenní. Bola to veľká láska plná obety, aby sme mohli byť spolu…

No všetko vy­pá­lilo inak, hoci sme si mys­leli, že nám sa to ne­môže stať. Za­tvá­ra­nie očí pred stag­ná­ciou nášho vzťahu so mnou s po­čiatku nič ne­ro­bili. Veď rady od všet­kých zneli jasne a v pod­state to už ne­bola tá veľká láska ako na za­čiatku…veď predsa každý vzťah raz upadne do ne­ja­kého ste­re­otypu, tak som si mys­lela, že aj ten náš.

Až te­raz mi všetko dáva zmy­sel… od mo­mentu, ako si ma s ním sám zo­zná­mil sme si sadli. S ním som sa ne­há­dala ako s te­bou doma…s ním som bola sama se­bou. Ani som ne­pos­trehla kedy a chla­pec ma dr­žal za ruku, no­sil mi lúčne kvety, sta­ral sa o mňa, ochra­ňo­val a po­ze­ral sa…tak ne­sku­točne pre­ni­kavo…rovno do duše. A ja som sa cí­tila úplne nahá, zra­ni­teľná…ve­dela som, že ma osud skúša, že je to po­ku­še­nie, kto­rému mám odo­lať, lebo mám teba. No ne­dalo sa…mys­lela som si, že mne sa to ne­môže stať. Že už ne­mám šest­násť… a stalo sa. Na­mo­tala som sa tak veľmi, že by som s ním ušla aj na ko­niec sveta.

zdroj: pe­xels.com pe­xels.com

No člo­vek mieni a osud mení. Po­sta­ral si sa o to, aby zmi­zol z nášho ži­vota a vý­čit­kami si si ma pri­pú­tal tak silno, že som znova uviazla v na­šom krás­nom ste­re­otype a som tou, kto­rou mám byť a nie tou, kto­rou sku­točne som

Komentáre