Pozerám sa na ľudí okolo seba a nerozumiem im. Naozaj sú vzorce správania v nás tak hlboko zakorenené, že si myslíme, že trpieť je normálne? Prečo v rámci evolúcie nenastúpilo aj vedomie, že nič v živote si nemusíme zasluhovať, že láska nemá bolieť, že každé naše rozhodnutie je správne. Niekoľko tisíc rokov kresťanskej výchovy a prestali sme úplne žiť. Iba prežívame z generácie na generáciu. Hľadáme ideálneho partnera, prácu, priateľov, milencov, autá, domy a to najdôležitejšie nám uniká, pretože nehľadáme seba. Pretože nás nikto neučil, že každý jeden z nás je na prvom mieste, je najdôležitejší, milovaný a nemusí si nič zasluhovať. Že byť šťastný nie je privilégium vyvolených, ale je to stav ktorý si každý dokáže vytvoriť sám.

zdroj: unsplash.com

Keď ideálneho partnera nájdeme, teda prvotne si to myslíme o každom, zmení sa naše vnímanie. Všetko je krásne, ľahšie, dokážeme sa radovať aj z dažďa. Naivne si myslíme, že to ten nás pán dokonalý všetko spôsobil, že vniesol radosť a šťastie do nášho života. No NIE.  Zamyslite sa, koľkokrát ste zažili ten pocit…. Veľa krát. Viem. Teraz je čas si uvedomiť, že tento pocit nevychádza z nikoho iného okrem vás, pretože nikto nemá možnosť meniť vaše vnímanie. Iba vy. Odpoveďou na otázku, ktorú si teraz kladiete je láska. Ale nie láska taká tá romantická ako si ju väčšina ľudí predstavuje, akože prší, on vás po hádke dobehne na ulici, kde sa utápate okrem dažďa aj v slzách, ľútosti, chytí vás za ruku, vyzná vám lásku a napriek rozmazanému make-upu a triaške z mokrých vecí vás bozkáva, požiada o ruku a žijete šťastne až kým nepomriete. Nepoznám nikoho komu by sa toto udialo okrem Popolušky. Myslím na lásku, ktorá nemá podmienky. Takú lásku cítime na začiatku keď zamilovanosť rastie. Potom však často prerastie do lásky „prečo mi nepíše, keď ma ľúbi“, „prečo mi nečíta myšlienky, keď ma ľúbi“, „prečo nerobí čo chcem, keď ma ľúbi“, „prečo má vlastný názor, keď ma ľúbi“ a tak ďalej a tak ďalej.

zdroj: unsplash.com

Padáme do stavu, kedy naše šťastie znovu záleží od niekoho iného. Takto to ale byť nemá. Nie sme tu na to, aby sme sa trápili. Sme tu preto, aby sme sa učili, milovali a boli milovaní ň. Iba tak bez dôvodu,  pretože sme. Milovali a nečakali, že nás bude niekto milovať za to, že ho milujeme. Srdcom, ako bytosť. Udržať si tento stav mysle je náročné, keďže filmov s dažďom je stále všade dosť a po dvoch pohároch vína zrazu prestáva existovať niečo ako triezve uvažovanie.

Keď začneme milovať samých seba, až potom nás bude môcť milovať niekto iný. Dovtedy sa bude opakovať vzplanutie, príval šťastia a energie postupne sa meniaci na galeje a zaspávanie v slzách, kým nespochybníme rokmi opakovanú vetu, ktorú nám vštepovali a teda, že nič si zaslúžiť nemusíme a na šťastie máme právo. Všetci bez rozdielu.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.