Po­kojne by som te­raz mohla na­pí­sať, že nebo je viac be­lasé, čo­ko­láda mi chutí slad­šie a všetko ide akosi ľah­šie. Ale to by bolo zrejme klišé. Ako to však po­tom na­pí­sať, keď v sku­toč­nosti to presne takto cí­tim? Lebo na­ozaj, práve vďaka tebe sú moje rána kraj­šie. A na každé jedno z nich sa te­ším. Do­konca aj na to pon­del­kové.

Od­kedy si sa stal sú­čas­ťou môjho ži­vota, zrazu viem, kam pat­rím. Viem aj to, kam by mali sme­ro­vať moje kroky. Do­dal si mi to­tiž is­totu, aby som ne­mala strach a krá­čala. Nech to znie ako­koľ­vek bláz­nivo, ale keby si mi za­via­zal oči a chy­til ma za ruku, tak by som sa ani tro­chu ne­bála. Smelo by som išla na aké­koľ­vek miesto. Len aby si tam bol ty. So mnou.

pe­xels.com

Ni­kdy by som si ne­bola mys­lela, že všetko to, čo som si tak dlho bu­do­vala, za čo som bo­jo­vala a po čom som celý ži­vot tú­žila, som schopná z jed­ného dňa na druhý vy­me­niť za teba. Vzdať sa toho. No hl­boko v srdci viem, že také roz­hod­nu­tie by som ni­kdy ne­ľu­to­vala. Hoci som si do­te­raz mys­lela, že mám všetko, tak dnes zis­ťu­jem, že predsa mi niečo chý­balo. Niečo proste ne­bolo v po­riadku. Niečo ne­pa­so­valo tak, ako malo. A to si mi vlastne chý­bal ty.

Ne­viem ti ani po­ve­dať, aký je môj svet zrazu krásny, keď le­žím v tvo­jom ná­ručí. Keď ma ob­jí­maš a ja mám hlavu opretú o tvoje plece. Keď cí­tim tvoju ruku hlad­kať ma po chrbte. Vieš, vtedy mi te­lom pre­chá­dza chve­nie, ktoré mô­žeš po­ci­ťo­vať len pri jed­nom člo­veku. To chve­nie, čo ti zježí všetky chĺpky na ru­kách, z kto­rého máš hu­siu kožu a hlavu v ob­la­koch.

Ne­viem ti ani opí­sať, ako krásne sa cí­tim, keď ma boz­ká­vaš. Už len tých pár se­kúnd pred boz­kom… Vieš, tých, ktoré už o ni­čom ne­roz­ho­dujú, ale po­čas kto­rých te­bou otriasa túžba a ty si plný oča­ká­vaní z toho, čo príde. Tak už po­čas týchto krát­kych chvíľ si uve­do­mu­jem, že to, čo bude na­sle­do­vať mnou za­máva. Že to bude tá vec, o kto­rej bu­dem najb­liž­šie dni roz­mýš­ľať. Vieš, tak, ako keď mi bolo pät­násť a srdce mi bú­šilo už len z myš­lie­nok.

stocksy.com

Na­ozaj ne­viem, či ti to opi­su­jem správne, ale môj ži­vot je na­ozaj krajší, keď ma dr­žíš za ruku. Na­prí­klad, keď sa pre­chá­dzame po parku. Ja sa vtedy vždy na teba po­zriem a vi­dím ako očami be­háš po oko­li­tom svete. Ako keby si si chcel všetko, čo vi­díš, za­pa­mä­tať. Aby ti nič ne­ušlo. Ne­viem sa vtedy na teba vy­na­dí­vať. Ob­di­vu­jem ťa za to, aký si. Čo všetko si vší­maš. A preto nie si je­diný, čo sa snaží vy­tvo­riť si v tejto chvíli spo­mienky. Alebo as­poň za­sta­viť čas. Môj svet je v tom mo­mente taký krásny, že si pra­jem, aby ten oka­mih trval večne. Aby ni­kdy ne­skon­čil. Aby sa to všetko, čo pri tebe cí­tim, ni­kdy ne­stra­tilo. Aby to bolo stále tu. V mo­jom srdci. V mo­jich očiach. A hl­boko v mo­jej duši.

pe­xels.com

Ja ne­vra­vím, že si pre mňa ten pravý. Hoci by som si to veľmi priala. A ne­vra­vím ani, že si do­ko­nalý. Hoci množ­stvo mu­žov by sa malo od teba čo učiť. Ja vra­vím iba to, že môj svet je omnoho krajší, keď si jeho sú­čas­ťou.

Komentáre