Tak veľmi rada by som to vrátila do starých koľají. Bol si pre mňa to najlepšie, čo sa mi kedy v živote mohlo stat, aj keď to tak v našich posledných momentoch nevyzeralo. Nikdy som si nedokázala pripustiť to, že by si mal byť s inou.

Bola to pre mňa šialená predstava, si ťa predstaviť vedľa inej. To ako by si sa na ňu pozeral, ako by si ju bozkával, ako by si sa s ňou rozprával. Do poslednej minúty ma to ani len nenapadlo. Milovala som ťa tak, ako ešte nikoho na svete. Bol si mojim úsmevom, mojím šťastím a hlavne mojou láskou, ktorá mala byť do konca života. Nikdy by som nepovedala, že dokážeš byť až tak sebecký.

Na začiatku nášho vzťahu si sa ku mne správal ako keby som bola tvoja princezná, tvoja jediná láska v živote. Cítila som sa pri tebe tak, ako ešte u nikoho. Dával si mi všetko, čo som potrebovala. Lásku, dôveru, úprimnosť. Postupom času si sa zmenil a zmenilo sa v prvom rade aj tvoje správanie ku mne. Naraz som mala pocit, ako keby všetky tvoje city ku mne vymreli. Nechápem to. Hovoril si mi, že ma nikdy neopustíš, že si so mnou tak dlho, že už nevieš, akým smerom by si sa bezo mňa vydal. zdroj: unsplash.com

Zvláštne. Teraz si sa vydal svojou vlastnou cestou bez toho, aby si za zamyslel nad tým, či robíš správne rozhodnutie. Jednoducho si sa rozhodol zo dňa na deň. Jeden deň som bola tvoja najväčšia láska a na druhý deň som bola chyba v tvojom živote. Povedal si mi, že ma už nechceš vidieť, že ťa nemám kontaktovať a hlavne sa ti nemám starať do života, ktorý chceš žiť konečne naplno. Ako si len mohol?

Nechápala som tvoje správanie, veď ako som mohla, keď som bola iba obyčajná “hysterka”. Často rozmýšľam nad tým, ako sa vlastne máš, či ti chybám rovnako tak, ako ty mne. Potom sa zamyslím a poviem si, že ty si na mňa už asi aj zabudol. Pretože keby si na mňa tiež myslel, zavolal by si, napísal alebo sa objavil u mňa pred domom, ako si to robil stále, keď sme sa pohádali. Však ani jedno si ale nespravil a ja dodnes nechápem prečo.

Ubehol mesiac a ja som sa ako tak dala dokopy. Už som ťa nečakala pred mojím domom, ani som nečakala tvoju sms-ku či telefonát. Jednoducho som sa naučila žiť sama so sebou a postavila sa na vlastné nohy. Bola som rada, že som z toho kolotoča vonku. Zrazu si sa objavil v meste na zastávke, usmial si sa na mňa. A mne sa v tú chvíľu zrútilo celé moje snaženie na teba zabudnúť. Bol to strašný pocit, ktorý neprajem nikomu zažiť.

Prišla som domov a začala som plakať, neplakala som preto, že som ťa videla alebo preto, že si sa na mňa usmial. Plakala som iba preto, že som si predstavila tie naše spoločné chvíle, to ako sme mohli byť v tú chvíľu spolu, ako sme boli spolu šťastný, neviem ako ty, ale ja som bola šťastná a asi až veľmi, keď to všetko skončilo tak rýchlo.

zdroj: unsplash.com

Začala som sa ti vyhýbať, vymazala som všetky sms, správy na facebooku. Bola som rozhodnutá to všetko hodiť za hlavu. Asi po mesiaci mi prišla správa od teba. Písal si, že sa o tom chceš porozprávať. Prečítala som si ju ale rozhodla sa neodpísať.

Ubehol ďalší mesiac a ja som bola v poriadku, bola som si istá, že keď ta opäť stretnem, nezosypem sa ako domček z kariet. Keď mi skončila škola, ponáhľala som sa na autobus, aby som bola doma čo najskôr. Prišla som domov, pozdravila som mamu a tá sa na mňa čudne usmievala, ale v ten moment mi to neprišlo podstatné.

Otvorila som dvere do svojej izby a ty si tam sedel. Sedel si na posteli tak, ako si si sadal vždy. Vedľa teba ležala kytica ruží. Vtedy som sa rozplakala, pretože som to nečakala ani v tom najlepšom sne. Rozbehol si sa ku mne a povedal, že ma ľúbiš. Chcel si aby som sa k tebe vrátila. Vedela som, že to budeš ľutovať. No nezmohla som sa na nič iné, iba na to, že som ti s chladným hlasom povedala “to čo bolo, už nikdy nevrátiš” a odtrhla som sa od teba.