Začalo to klasicky.
Ako jedno veľké klišé.

Bol si jediný človek, ktorého som tu mala, keď som sa po rokoch opäť vrátila do mesta. Bol si môj najlepší kamarát a potom prvá láska. A možno to, že si sa stal mojou láskou bola chyba.

Bol si jediný človek, ktorému som hovorila čokoľvek a nebála som sa, že ma budeš odsudzovať. Naše kamarátstvo sa zmenilo na vzťah a z detského chodenia za ručičky sa po rokoch vyvinul plnohodnotný vzťah. Ako sme rástli menili sa naše povahy. Už som v tebe nevidela najlepšieho kamaráta, ale človeka, ktorý mi nevyhovuje. Naše názory sa líšili. Hádali sme sa. A ako to už býva zvykom náš vzťah sa rozpadol.

Bolelo to veľmi. Ostala som sama a vedela som, že stať sa opäť tvojou kamarátkou by bolo bolestivé. Ty si ma tiež vo svojom živote viac nechcel. Po dlhej dobe sme sa v niečom zhodli.

Čas plynul a ja som začala žiť bez teba. Chýbal si mi. A veľmi, ale potom to prešlo.
Jedno ráno som sa zobudila a cítila som sa dobre. Bolesť z toho, že som stratila svoju prvú lásku bola preč. Moje srdce bolo zahojené, ale predsa nie vyliečené. Niečo mi chýbalo.

Chýbal mi môj najlepší kamarát, ktorý sa stratil. Ty si si medzitým našiel novú lásku a ja som vedela, že v tvojom živote už pre mňa nie je miesto. Ani som ti nechcela narušovať tvoj nový život bezo mňa. Načo?

Stále mi však niečo chýbalo.
Chýbalo mi to ako si sa na mňa pozrel a vedel si, že ma niečo trápi.
Chýbalo mi používanie našich prezývok, ktoré sme vymysleli pre našich spoločných známych.
Chýbalo mi naše podpichovanie.
Chýbalo mi to, že som sa pred tebou nemusela nikdy na nič hrať.

Potom sme sa stretli. Náhodou. Ja som bola smutná a ty si to videl. Stačil jeden tvoj pohľad a ja som vedela, že si opäť tu. Že sa ti môžem vyrozprávať a aj som to urobila. Počúval si ma a objal. Cítila som vo vzduchu nostalgiu a minulosť. Porozprávali sme sa a rozlúčili. V srdci som pocítila pokoj. Ako sa hovorí v núdzi poznáš priateľa.

Ak sa ti páči tvorba od autorky Vera Paradis, navštív aj jej blog na www.veraparadis.com

foto: tumblr.com