Všetci tí muži, kto­rých sme v ži­vote stretli sa de­lili do nie­koľ­kých sku­pín. Na tých, ktorí nám uká­zali, že pria­teľ­stvo je nie­kedy viac ako láska, tých, ktorí nám zlo­mili srdce, tých, ktorí v nás vzbu­dili po­cit lásky a po­tom od­išli, tých, pre kto­rých exis­to­val iba sex na jednú noc, tých, ktorí mužmi sku­točne ni­kdy ne­boli a tých, kto­rých bu­deme od­dane mi­lo­vať navždy.

A bez ohľadu na to, kto z týchto osôb, sa do nášho sú­čas­ného ži­vota do­stal, alebo ne­dos­tal, mô­žeme pre­hlá­siť je­diné. Vďaka nim som rá­stla a po­sú­vala sa ďa­lej. Iba vďaka týmto mu­žom, pra­vým, ne­pra­vým, tým, vďaka kto­rým sme sa cí­tili mi­lo­vané alebo aj zlo­mené, len vďaka nim, sme sa na­učili ro­biť veci s lás­kou a vá­žiť si samé seba.

Každý z nich v nás niečo za­ne­chal. Možno to boli sladké spo­mienky na to, ako chutí láska, alebo tr­pkú chuť toho, ako vy­zerá skla­ma­nie a zlo­mené srdce. Učili nás, tré­no­vali, ťa­hali nás ku dnu a opäť nás po­sta­vili na vlastné nohy. Len vďaka nim, sme tam, kde sme. Len vďaka nim vieme oce­niť každú jednú vec, hoc aj ma­lič­kosť. A aj keď nám dali po­väč­šine viac bo­lesti, ako ra­dosti a lásky, sme im vďačné. Za všetko. Za pády, za pre­hry, za skla­ma­nia a za slzy. Pre nich sme to ne­vzdali, ne­vzdali sme to pre lásku. Tu roz­práv­kovú, akú sme si ju pred­sta­vo­vali a vy­sní­vali.

Po čase mô­žeme po­ve­dať, že je len dobré, že sme vtedy ne­skon­čili s nie­kym, ako sú oni. Že vďaka nim, bu­deme do­sta­točne ve­dieť oce­niť to pravé, keď to príde. Vďaka nim sa z nás stáli sku­točné ženy. Ženy, ktoré ve­dia čo chcú, ženy, ktoré po­znajú hod­notu seba sa­mej a ne­dajú sa lacno kú­piť. Ženy, ktoré muži vy­tré­no­vali, ale len do bodu, kým nám ži­vot sám ne­ot­vo­ril oči a ne­dal nám to naj­hlav­nej­šie. Seba samú. Tak ženy, as­poň na mo­ment v kú­tiku duše sa po­ďa­kujme týmto mu­žom, za všetko. Bez nich by sme ne­do­ká­zali byť tak silné, tak skvelé a tak lás­kavé.

Komentáre