Nechcela som sa sa sťažovať na to, aká je dnešná doba skazená, veď predsa aj ja v nej žijem. No práve to, v akom svete žijeme, formuje dnešného človeka.
Myslím, že dnes by si nenašla žiadneho mladého človeka, ktorý nepoužíva aspoň jednu sociálnu sieť, a ak áno, určite by dostal od ostatných “titul“ – ‚divný‘. Sociálne siete a celkovo internet nie je zlý. Vďaka tomu sme v kontakte s ľuďmi, ktorí sú od nás ďaleko, vyhľadávame tam informácie, ktoré nám pomáhajú pri štúdiu, alebo nakupujeme rôzne veci. Toto všetko je v poriadku.
V poriadku nie je to, že ľudia pomaly, ale isto zabúdajú na to, čo je skutočný svet. Rozhovory nahrádzame správami na Facebooku, a tak zabúdame komunikovať v reálnom svete. Pocity nahrádzame smajlíkmi a stretnutia s priateľmi video-hovormi. Áno písala som, že sociálne siete nám pomáhajú byť v kontakte s ľuďmi, ktorí sú od nás ďaleko. Smutné je ale, že si nenájdeme čas na ľudí, ktorí nebývajú práve najďalej a radšej klikneme na telefón v messengeri namiesto toho, aby sme sa postavili a šli sa s daným človekom stretnúť osobne. Nie sú to kilometre, ktoré nás delia, ale naša lenivosť. Nechceme opustiť svoju komfortnú zónu, nechce sa nám bojovať, a radšej veci zahodíme namiesto toho, aby sme ich opravili. Nie len tie hmotné.
Zahadzujeme kamarátstva a vzťahy. Namiesto trochy snahy skáčeme zo vzťahu do vzťahu a potom sa sťažujeme na to, že všetci chlapi/ženy sú rovnakí/é. Chceme sa páčiť ostatným aj napriek tomu, že sa prestávame páčiť sebe. Strácame sa v dnešnom svete plnom technológií.
Na záver by som pridala jeden krásny a pravdivý citát:
,,Ako dnes meriame sebahodnotu? Počtom lajkov a komentárov pod statusmi, počtom priateľov na sociálnych sieťach, počtom zdieľaní našich statusov? Vieme vôbec, čo si myslíme, kým svoje myšlienky nezverejníme na internete a ostatní nám nepovedia, či za niečo stoja?“
