Občas za zamýšľam, čo by bolo keby … 

… kebyže nestretnem určitých ľudí, 

… keby som išla na inú školu, čo by sa asi stalo, 

… keby som sa rozhodla inak, 

… keby som milovala viac alebo hlbšie, 

… keby som odišla preč. 

pexels.com

A potom si poviem dosť. Že stačilo. Pretože keby sa stali veci inak ako mali, nikdy by som nebola taká silná ako som teraz. Nikdy by som nezachraňovala zranené duše zo smútku. Nikdy by som nemala taký život ako teraz.

Milovala som, veľmi. Všetko bolo tak krásne dokonalé a ružové, až sa mi nechcelo veriť.

A viete čo prišlo potom? Keby!

Čo keby som mohla byť viac šťastnejšia pri inom? Čo keby sa niečo stalo? Čo by sa stalo, kebyže nemôžem žiť bez neho? Čo keby si ma k sebe pripútal?

Vraví sa, že na čo myslíš, to si pritiahneš k sebe. Asi tomu začínam veriť.

unsplash.com

Bola som ale moc naivná, keď som to nevnímala. Že som v zlatej klietke, že on si so mnou máva ako s bábkou, že si ma k sebe pripútal. Že sa nemôžem pohnúť, nadýchnuť … vzal mi všetku radosť aj vášeň zo života preč. Spadla som mnohokrát (a viem, že sa to ešte veľakrát stane) ale toto bolelo zo všetkého najviac. Preplakala som veľa nocí do vankúšov, nosila som veľa dní falošný úsmev. Jediné, čo som v tom období chcela, bol spánok, pretože byť zlomená a normálne fungovať je strašne vyčerpávajúce. 

Lenže takto to nešlo donekonečna. Utrápila by som sa. A jasné, možno som potrebovala takú poriadnu facku od života, aby som pochopila, aká je moja cena. Že mám svoju hodnotu a nemám sa „predávať“ pod cenu, že som vzácna a že moja duša je krásna.

Slovo keby som vymenila za keď.

Čo sa stane, keď ho opustím? Čo môžem robiť, keď som naozaj šťastná?

A tak sa to začalo. Nechala som ho. Prestala som sa zamýšľať nad minulosťou. Život ide ďalej. Pokračuje. Tak, ako aj kvet rastie ďalej keď ho niekto pošliape, aj ja pôjdem ďalej na mojej ceste za šťastím. 

Urob to aj ty. 

Hrubú čiaru za svojím doterajším (nespokojným, vyčerpávajúcim) životom. 

A pohni sa ďalej.