Ob­čas za za­mýš­ľam, čo by bolo keby … 

… ke­byže ne­stret­nem ur­či­tých ľudí, 

… keby som išla na inú školu, čo by sa asi stalo, 

… keby som sa roz­hodla inak, 

… keby som mi­lo­vala viac alebo hl­b­šie, 

… keby som od­išla preč. 

pe­xels.com

A po­tom si po­viem dosť. Že sta­čilo. Pre­tože keby sa stali veci inak ako mali, ni­kdy by som ne­bola taká silná ako som te­raz. Ni­kdy by som ne­zach­ra­ňo­vala zra­nené duše zo smútku. Ni­kdy by som ne­mala taký ži­vot ako te­raz.

Mi­lo­vala som, veľmi. Všetko bolo tak krásne do­ko­nalé a ru­žové, až sa mi nech­celo ve­riť.

A viete čo prišlo po­tom? Keby!

Čo keby som mohla byť viac šťast­nej­šia pri inom? Čo keby sa niečo stalo? Čo by sa stalo, ke­byže ne­mô­žem žiť bez neho? Čo keby si ma k sebe pri­pú­tal?

Vraví sa, že na čo mys­líš, to si pri­tiah­neš k sebe. Asi tomu za­čí­nam ve­riť.

unsp­lash.com

Bola som ale moc na­ivná, keď som to ne­vní­mala. Že som v zla­tej klietke, že on si so mnou máva ako s báb­kou, že si ma k sebe pri­pú­tal. Že sa ne­mô­žem po­hnúť, na­dých­nuť … vzal mi všetku ra­dosť aj vá­šeň zo ži­vota preč. Spadla som mno­ho­krát (a viem, že sa to ešte ve­ľa­krát stane) ale toto bo­lelo zo všet­kého naj­viac. Pre­pla­kala som veľa nocí do van­kú­šov, no­sila som veľa dní fa­lošný úsmev. Je­diné, čo som v tom ob­dobí chcela, bol spá­nok, pre­tože byť zlo­mená a nor­málne fun­go­vať je strašne vy­čer­pá­va­júce. 

Lenže takto to ne­šlo do­ne­ko­nečna. Utrá­pila by som sa. A jasné, možno som po­tre­bo­vala takú po­riadnu facku od ži­vota, aby som po­cho­pila, aká je moja cena. Že mám svoju hod­notu a ne­mám sa „pre­dá­vať“ pod cenu, že som vzácna a že moja duša je krásna.

Slovo keby som vy­me­nila za keď.

Čo sa stane, keď ho opus­tím? Čo mô­žem ro­biť, keď som na­ozaj šťastná?

A tak sa to za­čalo. Ne­chala som ho. Pre­stala som sa za­mýš­ľať nad mi­nu­los­ťou. Ži­vot ide ďa­lej. Po­kra­čuje. Tak, ako aj kvet ras­tie ďa­lej keď ho nie­kto po­šliape, aj ja pôj­dem ďa­lej na mo­jej ceste za šťas­tím. 

Urob to aj ty. 

Hrubú čiaru za svo­jím do­te­raj­ším (ne­spo­koj­ným, vy­čer­pá­va­jú­cim) ži­vo­tom. 

A po­hni sa ďa­lej. 

Komentáre