Osa­melí ľu­dia sú zra­ni­teľní ľu­dia. Sú krehkí. Pred­tým, ako som za­čala pí­sať tento člá­nok, pre­čí­tala som si niečo o osa­me­losti. Zis­tila som, že viac ako 45 % ľudí trpí sa­mo­tou. Že aj keď sú v ob­klo­pení ľudí, cí­tia sa sami. Vraj je skoro tak ne­bez­pečná, ako faj­če­nie ci­ga­riet a vraj na­rúša vní­ma­nie na­šich vzťa­hov. Áno, je nie­kedy pri­ro­dzené, že sa cí­time sami aj v ob­klo­pení ľudí, kto­rých mi­lu­jeme, preto je úplne v po­riadku, ak ob­čas máme ná­lady, kedy nás nik a nič ne­po­teší. Av­šak ak na zá­klade svo­jej osa­me­losti zni­žu­ješ svoje ná­roky na ľudí, máš veľký prob­lém. 

Nej­dem tu opi­so­vať po­cit osa­me­losti. Mys­lím, že každý ho už za­žil. Čo je však dô­le­ži­tej­šie je to, že sa dá „vy­lie­čiť“. Každý z nás ob­čas ne­ná­vidí svet a ľudí v ňom. Na­dá­vame, pre­klí­name, pá­lime mosty. Sme im­pul­zívni a často sa nám stáva, že za­ho­díme dlhé pria­teľ­stvo len pre hlú­posť a vy­be­ráme si ľudí, ktorí nám do ži­vota nič dobré ne­pri­nesú.

Po­tom len pri pár roz­ho­vo­roch a stret­nu­tiach „ču­míme“ do blba a roz­mýš­ľame nad tým, kde sakra ro­bíme chybu. Asi sme zlé osoby, asi sme prí­liš kom­pli­ko­vaní a vlastne celý náš ži­vot je jedna veľká fraška. Otázka pre teba: Čo ak chyba nie je v tebe?

zdroj: flickr.com

Osa­me­losť je ne­vy­hnutná. Je po­trebná pre náš ži­vot. Mu­síme ju za­žiť, aby sme si za­čali vá­žiť ľudí, ktorí nás majú radi a vá­žia si nás. Ne­stalo sa mi raz, že mi moja ka­ma­rátka po­ve­dala, že túži po nie­kom, pre­tože sa cíti osa­melo. Že zní­žila svoje ná­roky, pre­tože ne­exis­tuje chlap, ktorý by ju sku­točne mi­lo­val. Jej vraj stačí, ak s ním bude trá­viť čas. Drahá, prečo zni­žo­vať svoje ná­roky kvôli sa­mote? Je to pri­ro­dzený po­cit, mu­síš sa s ním vy­spo­ria­dať a bo­jo­vať s ním tak, že náj­deš ľudí, pri kto­rých za­bud­neš, čo to slovo zna­mená. To, že bu­deš ská­kať zo vzťahu do vzťahu ti nič dob­rého ne­pri­ne­sie. Len ďal­šie vý­čitky.

Pre pár me­siacmi som sa roz­prá­vala s člo­ve­kom, kto­rého som ledva po­znala. Pri­šiel mi ako ten­ve­selý typ, pre kto­rého je ži­vot gom­bič­kou. Av­šak jeho prí­beh bol silný. Plný bo­lesti a zmätku. No to, čo po­ve­dal na konci, ma úplne do­stalo: „Vieš, keď ja sa cí­tim tak sám. Člo­vek po­tre­buje člo­veka. Člo­vek chce byť verný. Po­tre­buje lásku a pria­teľ­stvo. Nás je na svete se­dem mi­liárd a ja sa cí­tim sám.“ Viac k tomu nech­cem na­pí­sať, ani ne­viem.

Môj ka­ma­rát mi pre pár dňami po­slal veľmi pekný ci­tát: Na­učili sme sa po­u­ží­vať vzťahy lásky a pria­teľ­stva na vy­pĺňa­nie prázd­nych miest. Po­kiaľ nám dajú po­hod­lie a úľavu, je to v po­riadku. Ak ale vy­tvo­ríme mi­ni­málne ne­po­hod­lie, naša kreh­kosť spô­sobí, že sa náhle roz­bijú. Po­tom je osa­me­losť po­žeh­na­ním, nie utr­pe­ním.

Ne­zni­žuj svoje ná­roky len pre to, že sa cí­tiš osa­melo. Ani v láske, ani v pria­teľ­stva. Vy­be­raj si zod­po­vedne ľudí, ktorí ťa budú ob­klo­po­vať. Po­vieš si, že ľahko sa píše, ťaž­šie sa koná, no každý si mu­síme prejsť is­tými po­citmi, ktoré z nás utvá­rajú člo­veka. Osa­me­losť vie byť krutá, av­šak tvoje ná­roky mu­sia byť za­cho­vané. Pre­tože je­dine vtedy náj­deš nie­koho, kto za to stojí. Ver mi.

Komentáre