Som slobodná. Či už niekoho mám, alebo som sama. Či mám rodinu alebo priateľov. Nepatrím nikomu. Som stále bytosť, ktorá je v podstate sama. Narodila si sa ako jedinec, zomrieš ako jedinec.

large

foto: pinterest.com

Nie, nechcem sem dávať strašlivé témy. Je to proste pravda. Nechápem, ako nejaká žena môže povedať, že niekomu patrí alebo že miluje pocit, ak jej muž povie, že mu patrí. Dobre, chápem ak je to trošku odľahčené, ale ak by mne niekto povedal, že mu patrím, verte, že by veľmi rýchlo skončil. A myslím si, že tak by to malo byť u každého.

Nechcem sa tu hrať na niekoho, kto Vám bude hovoriť, čo si máte myslieť alebo čo máte konať, no ozaj by si chcela niekomu patriť? Patriť ako patriť. Ja nemyslím to, že hovoríš, že tvoje srdce už niekomu patrí. Myslím teba. Ty. Celá aká si. Ľudská bytosť, ktorá cíti a myslí. Miluješ, si milovaná a chceš. Chceš lásku, avšak niekedy to preháňame.

Vieme sa i oddať jednému mužovi. Je jedno, že nás sklame. Je jedno, ako to bolí. Svoje srdce odovzdáme. Preto sa nám častokrát vráti poškodené. Preto potom často plačeme. Kde je chyba? V našom prístupe.

Nepatríš nikomu. Pochop to. Si jedinec. Si vlastne sama. No ty si vyberáš spoločnosť okolo teba. Avšak stále nepatríš nikomu. Ani svojej rodine, ani priateľovi či manželovi. Patríš sebe.

large-1

foto: weheartit.com

Raz mi môj dobrý kamarát povedal, že vie, prečo sa toľko vzťahov rozpadá. Čudovala som sa, ako je možné, že on takú záhadu vie. Bola som zvedavá. No povedal mi toto: Všetci si dajú svojho človeka nad Boha. Dievča sa zaľúbi a je pre ňu viac ako Boh. Ako ten, čo jej všetko dal a vďaka ktorému má svojho priateľa. Zabúda na seba, zabúda na Boha. Nech už veríš v hocičo, či aj v Budhu, či aj v seba, je to pravda. Môjmu kamarátovi som dala za pravdu. Možno preto mi v minulosti krachlo niekoľko vzťahov. Boli povýšené nad Boha a veľakrát i nad moju sebaúctu.

Nehovorím, aby si sa stala zakonzervovanou feministkou s primitívnymi rečami. Ale patriť samej sebe a ak si kresťanka, tak ešte Bohu. Toť vše. Veľakrát sa ponižujeme, máme malé sebavedomie, a pritom to dávame za vinu okolnostiam, ľuďom, čo nám ublížili, ale nikdy sa nezamýšľame nad tým, či to nie je naša vina. Nechcime nikomu patriť. Aj keď sme s niekým vo vzťahu či v manželstve, buďme stále slobodné. Slobodné svojou mysľou, činmi a hlavne slobodne samy sebou. Je to dôležité.