Som slo­bodná. Či už nie­koho mám, alebo som sama. Či mám ro­dinu alebo pria­te­ľov. Ne­pat­rím ni­komu. Som stále by­tosť, ktorá je v pod­state sama. Na­ro­dila si sa ako je­di­nec, zo­mrieš ako je­di­nec.

large

foto: pin­te­rest.com

Nie, nech­cem sem dá­vať straš­livé témy. Je to proste pravda. Ne­chá­pem, ako ne­jaká žena môže po­ve­dať, že nie­komu patrí alebo že mi­luje po­cit, ak jej muž po­vie, že mu patrí. Dobre, chá­pem ak je to trošku od­ľah­čené, ale ak by mne nie­kto po­ve­dal, že mu pat­rím, verte, že by veľmi rýchlo skon­čil. A mys­lím si, že tak by to malo byť u kaž­dého.

Nech­cem sa tu hrať na nie­koho, kto Vám bude ho­vo­riť, čo si máte mys­lieť alebo čo máte ko­nať, no ozaj by si chcela nie­komu pat­riť? Pat­riť ako pat­riť. Ja ne­mys­lím to, že ho­vo­ríš, že tvoje srdce už nie­komu patrí. Mys­lím teba. Ty. Celá aká si. Ľud­ská by­tosť, ktorá cíti a myslí. Mi­lu­ješ, si mi­lo­vaná a chceš. Chceš lásku, av­šak nie­kedy to pre­há­ňame.

Vieme sa i od­dať jed­nému mu­žovi. Je jedno, že nás sklame. Je jedno, ako to bolí. Svoje srdce odo­vzdáme. Preto sa nám ča­sto­krát vráti po­ško­dené. Preto po­tom často pla­čeme. Kde je chyba? V na­šom prí­stupe.

Ne­pat­ríš ni­komu. Po­chop to. Si je­di­nec. Si vlastne sama. No ty si vy­be­ráš spo­loč­nosť okolo teba. Av­šak stále ne­pat­ríš ni­komu. Ani svo­jej ro­dine, ani pria­te­ľovi či man­že­lovi. Pat­ríš sebe.

large-1

zdroj: tum­blr.com foto: we­he­ar­tit.com

Raz mi môj dobrý ka­ma­rát po­ve­dal, že vie, prečo sa toľko vzťa­hov roz­padá. Ču­do­vala som sa, ako je možné, že on takú zá­hadu vie. Bola som zve­davá. No po­ve­dal mi toto: Všetci si dajú svojho člo­veka nad Boha. Dievča sa za­ľúbi a je pre ňu viac ako Boh. Ako ten, čo jej všetko dal a vďaka kto­rému má svojho pria­teľa. Za­búda na seba, za­búda na Boha. Nech už ve­ríš v ho­cičo, či aj v Budhu, či aj v seba, je to pravda. Môjmu ka­ma­rá­tovi som dala za pravdu. Možno preto mi v mi­nu­losti krachlo nie­koľko vzťa­hov. Boli po­vý­šené nad Boha a ve­ľa­krát i nad moju se­ba­úctu.

Ne­ho­vo­rím, aby si sa stala za­kon­zer­vo­va­nou fe­mi­nis­t­kou s pri­mi­tív­nymi re­čami. Ale pat­riť sa­mej sebe a ak si kres­ťanka, tak ešte Bohu. Toť vše. Ve­ľa­krát sa po­ni­žu­jeme, máme malé se­ba­ve­do­mie, a pri­tom to dá­vame za vinu okol­nos­tiam, ľu­ďom, čo nám ub­lí­žili, ale ni­kdy sa ne­za­mýš­ľame nad tým, či to nie je naša vina. Nech­cime ni­komu pat­riť. Aj keď sme s nie­kým vo vzťahu či v man­žels­tve, buďme stále slo­bodné. Slo­bodné svo­jou mys­ľou, činmi a hlavne slo­bodne samy se­bou. Je to dô­le­žité.