Po­znáte tu ja­pon­skú hračku Ta­ma­got­chi? Je to elek­tro­nické zvie­ratko, o ktoré sa treba sta­rať. Treba mu dať jesť, po­hrať sa s ním, uspať ho, ve­no­vať sa mu. Ak naňho ná­ho­dou po­za­bud­neme, za­čne jemne pí­pať. In­ten­zita tohto zvuku sa po­stupne stup­ňuje, až nám to za­čne liezť na nervy, tak sa o zvie­ratko po­sta­ráme, do­pl­níme jeho misku, po­hráme sa s ním, po­hlad­káme ho po hla­vičke a po­tom „snáď dá po­koj“. Alebo vy­be­rieme ba­terky a ko­nečne bude po­koj.

Bo­hu­žiaľ sa do role ta­ké­hoto zvie­ratka do­stá­vame ob­čas aj my. My, ktoré ne­vieme vy­stú­piť z pa­vu­čín chlapa, ktorý nás v tejto roli mať chce. My, ktoré by sme spra­vili aj prvé a po­sledné, aby bol v na­šom ži­vote. My, ktoré si na­ho­vá­rame, že nám tento typ vzťahu stačí. Že nám stačí ka­ma­rát­stvo s vý­ho­dami.

Najprv nám dá po­cit vý­ni­moč­nosti, vďaka kto­rému sa cí­time mi­lo­vané a to nám spo­čiatku na­ozaj stačí. Vi­díme v ňom po­lo­boha, pre­tože nechce len sex, chce sa s nami roz­prá­vať, bláz­niť, smiať,… Ne­tlačí na nás, ale tú prí­ťaž­li­vosť jed­no­du­cho cí­time a preto sa vr­háme do za­ča­ro­va­ného kruhu.

Ako­náhle si uve­domí, že nás má v hrsti, že sme celé jeho, až vtedy sa to za­čne. Cí­time sa tak úžasne, že ve­ľa­krát ani ne­vieme za­spať, pre­tože re­a­lita je na­ozaj kraj­šia ako aký­koľ­vek sen. Zau­jíma sa o nás, preto nám vzťah ne­chýba. Sto­tož­níme sa s myš­lien­kou, že zo vzťa­hov sme una­vené, že nám to takto vy­ho­vuje, že ta­kýto „typ lásky“ nám dáva všetko, čo po­tre­bu­jeme. Ne­máme po­trebu si na fa­ce­book a iné so­ciálne siete vy­ca­piť „VO VZŤAHU“ a preto ne­mu­síme mať nič ofi­ciálne. Stačí nám on. Za­vrú sa dvere na na­šom či jeho byte, a po­tom je celý náš. Ob­jed­náme si spolu pizzu, sle­du­jeme film a cí­time sa šťastné.

Keď sa zrazu za­čne me­nej ozý­vať alebo cú­vať, na­ho­vá­rame si vnútri že naňho moc tla­číme a sna­žíme sa vtes­nať do ne­ja­kej pred­stavy bez­sta­rost­nej ženy, ktorá ne­rieši. Pre­tože tak chceme pô­so­biť. Ako hr­dinky kto­rým to takto vy­ho­vuje. On nám znovu dá istú ná­dej, a tá nás upevní v tomto po­sta­vení.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ne­do­volí nám od­ísť. Pre­tože keď sa ko­nečne za­čneme zo všet­kého do­stá­vať, zo všet­kej tej zby­toč­nej snahy uro­biť ho šťast­ným, tak nám na­píše a vloží nám do hlá­vok ná­dej, ktorá kričí, aby sme sa oňho ešte viac sna­žili. Aby sme sa stretli, spra­vili si pekný ve­čer, a aby po­tom týž­deň sme mu dali po­koj, kým si zmyslí, že si to chce zo­pa­ko­vať. Bude sa k nám sprá­vať ako džen­tl­men, bude lás­kavý a milý, a dám nám po­cit, že sme je­di­nečné. Upad­neme do jeho ná­ruče, pre­tože nám už chý­balo jeho ob­ja­tie, jeho do­tyky, jeho telo. Je predsa je­diný, kto nás chápe, komu sa vy­roz­prá­vame a komu dô­ve­ru­jeme.

Nie sme ako Ta­ma­got­chi? Keď už chlap vidí, že „pri­hára“, že už nám ne­stačí to, čo nám dáva, tak sa po­snaží. Vezme nás na obed, ve­nuje nám po­zor­nosť, keď mu roz­prá­vame, čo nás trápi, po­núkne, že nám spraví ná­kup, zau­jíma sa, keď sme choré a nám tým svitne sve­tielko na konci tu­nela, že predsa len nás má rád. Že sa mu­síme oňho sna­žiť, vzbu­diť v ňom myš­lienku, že sme na vzťah ako stvo­rené. Ale sme preňho len to elek­tro­nické zvie­ratko. Keď už moc „pí­pame“, keď sa za­čí­name od neho od­tr­há­vať, tak sa o nás „po­stará“, aby Ta­ma­got­chi ne­ot­ra­vo­val a mal zase týž­deň alebo me­siac po­koj.

Ne­za­slú­žime si ale chlapa, ktorý tu bude stále? Ktorý nás ne­bude po­tre­bo­vať „mať isté“ aby mal zase istý čas po­koj? Je ťažké sa do­stať z kle­piet ta­kého sebca, pre­tože si na­ho­vá­rame, že te­raz to bude iné. Vždy, keď si po­vieme dosť, od­hod­lané mu už ne­pod­ľa­hnúť, pri­chá­dza tá ťažká skúška, keď ho vi­díme. Vtedy väč­ši­nou zly­háme a za­bud­neme na všetko. Ne­cháme sa opan­tať jeho do­tykmi a sprá­va­ním a  sme znovu na za­čiatku.

Je to jed­no­du­ché, ale nie ľahké. Chce to veľa síl vy­ma­niť sa z jeho pa­zú­rov. Ale dobrá správa je, že keď to zvlád­neme, bude to ľah­šie a ľah­šie s ubie­ha­jú­cim ča­som. Možno naňho ne­za­bud­neme. Možno v nás ostane ako ne­zma­za­teľná spo­mienka. Niečo nám do ži­vota pri­nie­sol a to si môžme od­niesť. Ale ne­ve­nujme našu ener­giu nie­komu, kto s nami ma­ni­pu­lu­jeme. Pus­tíme do nášho ži­vota nie­koho, pre koho ne­bu­deme len hračka. Ale to môžme len tak, že ukon­číme jednu ka­pi­tolu, pre­tože bez toho, tá ďal­šia ne­začne.

Komentáre