Poznáte tu japonskú hračku Tamagotchi? Je to elektronické zvieratko, o ktoré sa treba starať. Treba mu dať jesť, pohrať sa s ním, uspať ho, venovať sa mu. Ak naňho náhodou pozabudneme, začne jemne pípať. Intenzita tohto zvuku sa postupne stupňuje, až nám to začne liezť na nervy, tak sa o zvieratko postaráme, doplníme jeho misku, pohráme sa s ním, pohladkáme ho po hlavičke a potom „snáď dá pokoj“. Alebo vyberieme baterky a konečne bude pokoj.

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Bohužiaľ sa do role takéhoto zvieratka dostávame občas aj my. My, ktoré nevieme vystúpiť z pavučín chlapa, ktorý nás v tejto roli mať chce. My, ktoré by sme spravili aj prvé a posledné, aby bol v našom živote. My, ktoré si nahovárame, že nám tento typ vzťahu stačí. Že nám stačí kamarátstvo s výhodami.

Najprv nám dá pocit výnimočnosti, vďaka ktorému sa cítime milované a to nám spočiatku naozaj stačí. Vidíme v ňom poloboha, pretože nechce len sex, chce sa s nami rozprávať, blázniť, smiať,… Netlačí na nás, ale tú príťažlivosť jednoducho cítime a preto sa vrháme do začarovaného kruhu.

Akonáhle si uvedomí, že nás má v hrsti, že sme celé jeho, až vtedy sa to začne. Cítime sa tak úžasne, že veľakrát ani nevieme zaspať, pretože realita je naozaj krajšia ako akýkoľvek sen. Zaujíma sa o nás, preto nám vzťah nechýba. Stotožníme sa s myšlienkou, že zo vzťahov sme unavené, že nám to takto vyhovuje, že takýto „typ lásky“ nám dáva všetko, čo potrebujeme. Nemáme potrebu si na facebook a iné sociálne siete vycapiť „VO VZŤAHU“ a preto nemusíme mať nič oficiálne. Stačí nám on. Zavrú sa dvere na našom či jeho byte, a potom je celý náš. Objednáme si spolu pizzu, sledujeme film a cítime sa šťastné.

Keď sa zrazu začne menej ozývať alebo cúvať, nahovárame si vnútri že naňho moc tlačíme a snažíme sa vtesnať do nejakej predstavy bezstarostnej ženy, ktorá nerieši. Pretože tak chceme pôsobiť. Ako hrdinky ktorým to takto vyhovuje. On nám znovu dá istú nádej, a tá nás upevní v tomto postavení.

Nedovolí nám odísť. Pretože keď sa konečne začneme zo všetkého dostávať, zo všetkej tej zbytočnej snahy urobiť ho šťastným, tak nám napíše a vloží nám do hlávok nádej, ktorá kričí, aby sme sa oňho ešte viac snažili. Aby sme sa stretli, spravili si pekný večer, a aby potom týždeň sme mu dali pokoj, kým si zmyslí, že si to chce zopakovať. Bude sa k nám správať ako džentlmen, bude láskavý a milý, a dám nám pocit, že sme jedinečné. Upadneme do jeho náruče, pretože nám už chýbalo jeho objatie, jeho dotyky, jeho telo. Je predsa jediný, kto nás chápe, komu sa vyrozprávame a komu dôverujeme.

Nie sme ako Tamagotchi? Keď už chlap vidí, že „prihára“, že už nám nestačí to, čo nám dáva, tak sa posnaží. Vezme nás na obed, venuje nám pozornosť, keď mu rozprávame, čo nás trápi, ponúkne, že nám spraví nákup, zaujíma sa, keď sme choré a nám tým svitne svetielko na konci tunela, že predsa len nás má rád. Že sa musíme oňho snažiť, vzbudiť v ňom myšlienku, že sme na vzťah ako stvorené. Ale sme preňho len to elektronické zvieratko. Keď už moc „pípame“, keď sa začíname od neho odtrhávať, tak sa o nás „postará“, aby Tamagotchi neotravoval a mal zase týždeň alebo mesiac pokoj.

Nezaslúžime si ale chlapa, ktorý tu bude stále? Ktorý nás nebude potrebovať „mať isté“ aby mal zase istý čas pokoj? Je ťažké sa dostať z klepiet takého sebca, pretože si nahovárame, že teraz to bude iné. Vždy, keď si povieme dosť, odhodlané mu už nepodľahnúť, prichádza tá ťažká skúška, keď ho vidíme. Vtedy väčšinou zlyháme a zabudneme na všetko. Necháme sa opantať jeho dotykmi a správaním a  sme znovu na začiatku.

Je to jednoduché, ale nie ľahké. Chce to veľa síl vymaniť sa z jeho pazúrov. Ale dobrá správa je, že keď to zvládneme, bude to ľahšie a ľahšie s ubiehajúcim časom. Možno naňho nezabudneme. Možno v nás ostane ako nezmazateľná spomienka. Niečo nám do života priniesol a to si môžme odniesť. Ale nevenujme našu energiu niekomu, kto s nami manipulujeme. Pustíme do nášho života niekoho, pre koho nebudeme len hračka. Ale to môžme len tak, že ukončíme jednu kapitolu, pretože bez toho, tá ďalšia nezačne.