Za­žili ste to už aj vy? Tú ne­nor­málne dlhú chvíľu, keď sto­jíte na se­ma­fore a auto pred vami práve od­štar­to­valo „tú naj­lep­šiu párty snov“. V aute za vami si chla­pík v bor­do­vej ko­šeli s kro­ko­dí­lom ner­vózne po­klep­káva po vo­lante a už-už sa chystá za­trú­biť, pre­tože až celú jednu  se­kundu svieti ze­lená. Škoda len, že pre pruh od­bo­ču­júci vpravo. Me­dzi­tým okolo pre­frčí slušné kom­bíčko, ktoré šo­fé­ruje una­vený otecko, za­tiaľ čo sa mu snaží sy­ná­tor na­pchať lego do ucha. Takto zmizne nie­koľko áut, se­ma­for pre pro­ti­i­dúce autá blikne na ze­leno a vy po­stupne pre­sta­nete vní­mať oko­lie…

Dnes vás ne­baví rie­šiť Di­vokú ku­kučku a už vô­bec nie Búr­livé kone. Nad roz­ko­pa­ným mes­tom ste už aj tak dávno mávli ru­kou a po­sledné voľby… No o po­li­tiku sa rad­šej veľmi ne­zau­jí­mate. Vy však dnes aj tak roz­mýš­ľate nad nie­čím iným. A to nad tým, že sto­jíte na mieste.22d61e20edaddfb0417a957cb92ada57foto: pin­te­rest.com

A nie­len v tejto ko­lóne áut. Sto­jíte na jed­nom mieste vo svo­jom ži­vote. Stag­nu­jete. Ne­máte smer. Ne­máte cieľ. Ne­viete sa roz­hod­núť, či stáť ďa­lej, či sa po­hnúť… či za­trú­biť, pre­tože ne­jaký bl­bec vy­ho­dil sme­rovku a snaží sa vtre­pať pred vás.

Za zvu­kov ne­ja­kej silno emo­tív­nej a hlavne ro­man­tic­kej skladby si pred­sta­vu­jete, že ste vo filme a pred očami sa vám mi­hajú ob­rázky z vášho ži­vota s po­ten­ciál­nymi lep­šími kon­cami a os­ka­ro­vým ob­sa­de­ním.

V ži­vote kaž­dého člo­veka raz príde chvíľa, keď sa musí roz­hod­núť, ktoré dvere ot­vo­riť a ktoré ne­chať za­tvo­rené. Keď už vie, že sa prí­liš dlho nič ne­zme­nilo, a keď sa bojí, že ak nič ne­spraví, tak sa ani nič ne­zmení. Be­žiaci vi­deo­pás sa v jed­nom mo­mente však za­staví, pre­tože došlo spo­mie­nok, a vy sa ho s ďal­šími spo­mien­kami na bu­dúc­nosť sna­žíte znovu jemne na­kop­núť. Po­dobne ako ujo v „le­non­kách“ oku­lia­roch a ká­ro­va­nej ba­retke svoju Fe­lí­ciu, ktorá mu zdochla rovno v strede kri­žo­vatky. Chla­pec, ktorý sa roz­ho­dol de­dovi po­môcť, už to ur­čite dávno oľu­to­val, pre­tože tento zá­novný mo­del, bo­hu­žiaľ, ne­ob­sa­huje vo svo­jej GREEN vý­bave vy­hrie­va­nie za­dného okna a te­raz ho dosť ozia­bajú prsty.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Bo­jím sa, že zase raz v ži­vote príde chvíľa, taká ako táto (nie tá s Fe­lí­ciou, lebo ta­kých s men­šími ob­me­nami áut bude ur­čite dosť), ale taká, keď si bu­dem chcieť pre­miet­nuť tie naj­dô­le­ži­tej­šie mo­menty a ok­rem tých mi­nu­lých, ne­pri­budnú žiadne ďal­šie. Možno to bude pa­mä­ťou – dob­rou, ale krát­kou, pre­tože už som si raz po­ve­dala, že tento oka­mih si chcem za­pa­mä­tať na celý ži­vot a dnes si pa­mä­tám iba tú vetu a nie na to, prečo som ju vlastne po­ve­dala. A možno to bude tým, že som ne­chala všetky dvere za­vreté…?!

No v tomto prí­pade, chva­la­bohu, pre­tože chlap v divne pách­nu­com ka­báte a s ige­lit­kou z Tesca, ohro­mený mo­jou se­bec­kos­ťou ne­ot­vo­riť mu okno, po­tom ako naň za­klo­pal, skúša ot­vo­riť dvere. Za­ču­jem srd­cer­vúcu mod­litbu o pár drob­ných. Pár­krát na neho ška­redo po­zriem, a keď to ne­za­berá, tak mu po­dá­vam buchtu vo­ziacu sa spolu s os­tat­ným ná­ku­pom na spo­lu­jazd­co­vom se­dadle. On si ju zne­chu­tene ob­zerá, strčí si ju do vrecka, od­kiaľ vy­padne po­lo­prázdna kra­bička ci­ga­riet a na­miesto ďa­ku­jem ma po­čas­tuje pár štek­li­vými slo­víč­kami. Vy­tiah­nem okno a tvá­rim sa, že tam nie je. Chvíľu tam ešte stojí, na­dáva. Na­ko­niec sa roz­hodne od­ísť. Ur­čite na spo­veď…

Rad áut predo mnou sa ko­nečne po­hol. Na prie­chode pre chod­cov sú ale ešte stále ľu­dia, pre­tože se­ma­for svie­til na ze­leno ne­uve­ri­teľ­ných 10 se­kúnd. To by ne­stihli ani srnky ute­ka­júce pred svor­kou di­vých vl­kov a nie teta s taš­kou na ko­lies­kach, ktorú ťa­hala za se­bou. Po kaž­dom za­trú­bení pr­vého v rade, za­stala, zdvihla pa­licu a hrom­žila. Ča­kala som, že tento to­le­rantný člo­vek do­stane aj po ka­pote, ale teta to s nob­le­sou vy­dr­žala.

Na se­ma­fore už znovu svie­tila čer­vená. Ne­jaký ne­doč­ka­vec však za­ra­dil jed­notku, hneď nato dvojku (te­raz si pred­stavte zá­ber z ne­ja­kého filmu o au­tách), vy­štar­to­val, pre­šiel asi 10 met­rov… a po­tom za­čal cú­vať, pre­tože nie­koľko áut mu už skri­žo­valo cestu. Všetci sme teda za­ra­dili spia­točku, za­na­dá­vali si a vrá­tili sa o miesto späť.tumblr_mgyyultutj1qe3b4vo1_1280

foto: tum­blr.com

Člo­veku v ta­kejto si­tu­ácii vy­fr­čia všetky myš­lienky z hlavy a za­čne roz­mýš­ľať nad tým, v akom svete to vlastne žije. Akoby ne­sta­čilo, že pred ne­ce­lou pol ho­di­nou ho vy­ho­dili z ná­kup­ného cen­tra, kde v po­tra­vi­nách ne­chal plný ko­šík na po­spas osudu, kvôli na­hlá­se­nej bombe a mu­sel znovu na­kú­piť vo ve­čierke.

Se­ma­for sa znovu rozs­vie­til na ze­leno. Sto­jím ako piata v rade a to je cel­kom slušná šanca. Keď au­to­škola dve autá predo mnou ne­zaš­traj­kuje, tak pre dne­šok se­de­nie v aute končí a za najb­liž­šou zá­kru­tou som doma. Ko­niec du­ma­niu, ko­niec za­tvo­re­ným dve­rám, pre­tože dnes ma čaká v po­steli ešte pár mu­žov, kto­rým sa mu­sím ve­no­vať. Ot­hella vy­ba­vím rýchlo, no s Faus­tom sa tro­chu po­trá­pim. A So­fokla si znovu ne­chám na zaj­tra. Jed­no­du­cho ne­mô­žem za to, že stále, keď sa ráno zo­bu­dím je dnes a ni­kdy nie zaj­tra…

Ži­vot je nie­kedy až prí­liš zlo­žitý. A možno ho ta­kým ro­bíme len my. Hľa­dáme prob­lémy tam, kde nie sú. Po­náh­ľame sa, a pri­tom ne­máme čo ro­biť. Nie­kto­rými dňami pre­le­tíme ako ví­chor a po­čas iných nás za­staví každá čer­vená. Nie­kedy sa však len ne­treba báť. Treba ísť, ot­vo­riť dvere a uro­biť prvý krok. Čer­vená nás za­staví iba vtedy, keď jej to my do­vo­líme.

Stihla som to…

co­ver foto: pin­te­rest.com

Komentáre