Opý­tala som sa svo­jich ro­di­čov, čo by zme­nili, alebo uro­bili inak, keby sa mohli vrá­tiť späť do mi­nu­losti. Čo by ro­bili, alebo na­opak ne­ro­bili, keby mali znova krás­nych dvad­sať.

Ča­kala som, že ma za­pla­via mo­ra­lis­tic­kými ká­za­niami o tom, ako by v mo­jom veku viac čí­tali, viac sa zau­jí­mali o oko­lie a me­nej pili a žú­ro­vali. No ne­bolo to tak. Vraj keby mohli, tak by vy­užili každú mož­nosť ces­to­vať, ktorá sa im vy­skytla. Me­nej by a báli opus­tiť to známe pro­stre­die čo ich ob­klo­po­valo deň čo deň a ur­čite by svojmu mlad­šiemu ja po­ve­dali “Ne­boj sa! Ces­tuj!”

V tom mo­mente som si uve­do­mila, že som na tom veľmi po­dobne ako oni. Ne­vy­užila som mnoho ces­to­va­teľ­ských mož­ností len preto, že som sa bála. Nuž, asi som dieťa svo­jich ro­di­čov, a raz bu­dem triasť vlast­nými deťmi, aby sa ne­báli ces­to­vať. Ho­vorí sa, že kto nechce ten hľadá dô­vody a kto chce ten hľadá cesty. Platí to aj pri ces­to­vaní. Na­zvime to ne­vhod­ným ča­som, škol­skými či pra­cov­nými po­vin­nos­ťami, ne­dos­tat­kom pe­ňazí, ne­zna­los­ťou ja­zyka, bla bla bla.

Ne­viem, prečo sa báli oni. Sami si to už to­tiž ne­pa­mä­tajú. No viem, čo brz­dilo mňa. Síce nie som taký do­ma­sed ako boli oni, no je množ­stvo ciest, ktoré som ne­pod­nikla pre niečo tak hlúpe, ako je strach. Strach oba­lený vo vý­ho­vor­kách.

Strach z ne­zná­meho, vlast­nými očami ne­ob­ja­ve­ného. Si zvyk­nutá na niečo, čo dô­verne po­znáš. A vy­ho­vuje ti to. Vždy vieš, na koho sa ob­rá­tiť, keď niečo po­tre­bu­ješ. Vždy vieš, kam ve­die cesta, po kto­rej krá­čaš. Vždy vieš, kde a s kým sa cí­tiš bez­pečne. Roz­umieš ja­zyku, po­znáš menu. Vonku to tak, ale nie je. Mu­síš sa mať viac na po­zore, no zá­ro­veň to kam ťa za­vedú ne­známe chod­níčky môže byť niečo, čo ti vy­razí dych. Čo ťa okúzli tak, že na to do smrti ne­za­bud­neš. Bu­deš mať spo­mienku, s kto­rou sa po­ne­sie vôňa vzdu­chu, kú­sok ob­le­če­nia, ktorý si mala v ten deň na sebe a po­cit, ktorý ani po ro­koch ne­bu­deš ve­dieť opí­sať.

fre­e­pik.com

Možno sa bo­jíš vlast­nej ne­prip­ra­ve­nosti a toho, že ne­bu­deš schopná po­cho­piť a pris­pô­so­biť sa inej kul­túre. No aj to je úplne bez­výz­namný strach. Ces­to­vať a žiť v inom svete je to­tiž je­diný spô­sob ako na­ozaj spoz­nať inú kul­túru a okú­siť iný ži­vot. A možno bude úplne iný ako si pred­sta­vu­ješ. Možno zis­tíš, že sa cí­tiš ro­man­tic­kej­šie v Hel­sin­kách ako v Pa­ríži, alebo, že ži­vot vo veľ­ko­meste nie je vô­bec taký úžasný, ako sa zdal. Je však len jedna cesta ako si svoje oča­ká­va­nia ove­ríš. A tou je cesta. Na­šťas­tie je tu vždy mož­nosť jed­no­du­cho od­ísť z miesta, ktoré akosi nie je pre teba a ísť za po­zna­ním iného.

Ok­rem toho, že sa bo­jíš, čo ťa bude ča­kať vonku a či to bude také, ako si si pred­sta­vo­vala, je tu ešte strach aj z toho, či a ako sa zmení to, čo za­ne­cháš tu. Za­budnú na teba ka­ma­ráti? Nájde si ten koho mi­lu­ješ inú? Čo bu­deš môcť uro­biť, keď sa ti bude cnieť za do­mo­vom? A čo ak sa ti ne­bude cnieť? Zna­mená to, že ne­máš rada svo­jich najb­liž­ších? Sa­moz­rejme, ak na teba ka­ma­ráti za­budnú a fra­jer si nájde náh­radu, tak v ko­neč­nom dô­sledku mô­žeš byť rada, že zis­tíš aké silné putá ste mali. Ro­dina sa ti však ne­od­cu­dzí, a to, že si za­mi­lu­ješ ži­vot inde, ba do­konca, že sa na­ko­niec roz­hod­neš tam ostať žiť, tiež ne­zna­mená, že by si mala slabý vzťah k ro­dine.

Vždy sa bu­deš môcť vrá­tiť, vždy si bu­deš môcť doma užiť tra­dí­cie, ktoré v za­hra­ničí ne­máš a zá­ro­veň bu­deš môcť pri­niesť niečo nové. Máš tak mož­nosť do­niesť aj svo­jej ro­dine kú­sok sveta, ktorý ne­poz­nali a možno by sa im pá­čil rov­nako ako tebe.

fre­e­pik.com

Nech už sú tvoje dô­vody a obavy aké­koľ­vek. Ne­uva­žuj nad nimi viac ako je nutné. Zdvihni sa, vy­rieš ne­vy­hnutné a daj si šancu ces­to­vať, spoz­nať svet a hlavne seba. Pre­tože ni­kdy sa o sebe ne­doz­vieš viac, ako v čase, keď si sama v cu­dzom svete a ne­máš pri sebe nič čo dô­verne po­znáš. Ces­to­va­ním sa na­učíš veľa nie len o kra­ji­nách a kul­tú­rach, ale aj o ži­vote, svo­jich po­tre­bách a hod­no­tách.

Ces­to­va­nie ťa skrátka na­učí omnoho viac, ako ča­káš a ni­kdy, na­ozaj ni­kdy, ne­bu­deš žiadnu zo svo­jich ciest ľu­to­vať.