Opýtala som sa svojich rodičov, čo by zmenili, alebo urobili inak, keby sa mohli vrátiť späť do minulosti. Čo by robili, alebo naopak nerobili, keby mali znova krásnych dvadsať.

Čakala som, že ma zaplavia moralistickými kázaniami o tom, ako by v mojom veku viac čítali, viac sa zaujímali o okolie a menej pili a žúrovali. No nebolo to tak. Vraj keby mohli, tak by využili každú možnosť cestovať, ktorá sa im vyskytla. Menej by a báli opustiť to známe prostredie čo ich obklopovalo deň čo deň a určite by svojmu mladšiemu ja povedali “Neboj sa! Cestuj!”

V tom momente som si uvedomila, že som na tom veľmi podobne ako oni. Nevyužila som mnoho cestovateľských možností len preto, že som sa bála. Nuž, asi som dieťa svojich rodičov, a raz budem triasť vlastnými deťmi, aby sa nebáli cestovať. Hovorí sa, že kto nechce ten hľadá dôvody a kto chce ten hľadá cesty. Platí to aj pri cestovaní. Nazvime to nevhodným časom, školskými či pracovnými povinnosťami, nedostatkom peňazí, neznalosťou jazyka, bla bla bla.

Neviem, prečo sa báli oni. Sami si to už totiž nepamätajú. No viem, čo brzdilo mňa. Síce nie som taký domased ako boli oni, no je množstvo ciest, ktoré som nepodnikla pre niečo tak hlúpe, ako je strach. Strach obalený vo výhovorkách.

Strach z neznámeho, vlastnými očami neobjaveného. Si zvyknutá na niečo, čo dôverne poznáš. A vyhovuje ti to. Vždy vieš, na koho sa obrátiť, keď niečo potrebuješ. Vždy vieš, kam vedie cesta, po ktorej kráčaš. Vždy vieš, kde a s kým sa cítiš bezpečne. Rozumieš jazyku, poznáš menu. Vonku to tak, ale nie je. Musíš sa mať viac na pozore, no zároveň to kam ťa zavedú neznáme chodníčky môže byť niečo, čo ti vyrazí dych. Čo ťa okúzli tak, že na to do smrti nezabudneš. Budeš mať spomienku, s ktorou sa ponesie vôňa vzduchu, kúsok oblečenia, ktorý si mala v ten deň na sebe a pocit, ktorý ani po rokoch nebudeš vedieť opísať.

freepik.com

Možno sa bojíš vlastnej nepripravenosti a toho, že nebudeš schopná pochopiť a prispôsobiť sa inej kultúre. No aj to je úplne bezvýznamný strach. Cestovať a žiť v inom svete je totiž jediný spôsob ako naozaj spoznať inú kultúru a okúsiť iný život. A možno bude úplne iný ako si predstavuješ. Možno zistíš, že sa cítiš romantickejšie v Helsinkách ako v Paríži, alebo, že život vo veľkomeste nie je vôbec taký úžasný, ako sa zdal. Je však len jedna cesta ako si svoje očakávania overíš. A tou je cesta. Našťastie je tu vždy možnosť jednoducho odísť z miesta, ktoré akosi nie je pre teba a ísť za poznaním iného.

Okrem toho, že sa bojíš, čo ťa bude čakať vonku a či to bude také, ako si si predstavovala, je tu ešte strach aj z toho, či a ako sa zmení to, čo zanecháš tu. Zabudnú na teba kamaráti? Nájde si ten koho miluješ inú? Čo budeš môcť urobiť, keď sa ti bude cnieť za domovom? A čo ak sa ti nebude cnieť? Znamená to, že nemáš rada svojich najbližších? Samozrejme, ak na teba kamaráti zabudnú a frajer si nájde náhradu, tak v konečnom dôsledku môžeš byť rada, že zistíš aké silné putá ste mali. Rodina sa ti však neodcudzí, a to, že si zamiluješ život inde, ba dokonca, že sa nakoniec rozhodneš tam ostať žiť, tiež neznamená, že by si mala slabý vzťah k rodine.

Vždy sa budeš môcť vrátiť, vždy si budeš môcť doma užiť tradície, ktoré v zahraničí nemáš a zároveň budeš môcť priniesť niečo nové. Máš tak možnosť doniesť aj svojej rodine kúsok sveta, ktorý nepoznali a možno by sa im páčil rovnako ako tebe.

freepik.com

Nech už sú tvoje dôvody a obavy akékoľvek. Neuvažuj nad nimi viac ako je nutné. Zdvihni sa, vyrieš nevyhnutné a daj si šancu cestovať, spoznať svet a hlavne seba. Pretože nikdy sa o sebe nedozvieš viac, ako v čase, keď si sama v cudzom svete a nemáš pri sebe nič čo dôverne poznáš. Cestovaním sa naučíš veľa nie len o krajinách a kultúrach, ale aj o živote, svojich potrebách a hodnotách.

Cestovanie ťa skrátka naučí omnoho viac, ako čakáš a nikdy, naozaj nikdy, nebudeš žiadnu zo svojich ciest ľutovať.