Pa­dala.

Pa­dala stále hl­b­šie a hl­b­šie do za­bud­nu­tia s ľah­kos­ťou je­sen­ného lís­tia, ktoré už ne­malo viac síl na to, aby sa udr­žalo na ko­nári su­chého stromu. Sna­žila sa spo­me­núť si, čo sa stalo, ale my­seľ jej ne­pra­co­vala tak, ako by chcela. Ne­do­ká­zala prísť na to, ako sa sem vlastne do­stala.

Jej je­diná spo­mienka viedla ďa­leko..ďa­leko do mi­nu­losti, do čias, keď bola ešte šťastná. Sna­žila sa za­chy­tiť túto myš­lienku, kon­cen­tro­vala sa na ňu tak veľmi ako len mohla…

Zrazu sa jej v mysli za­čala vy­ná­rať známa tvár. Bola to jeho tvár..usmie­val sa na ňu. Sú­stre­dila sa na jeho čo­ko­lá­dové oči, ktoré mali vďaka sl­neč­ným lú­čom me­dový ná­dych. Cí­tila z nich lásku, nehu, is­totu. Všetko to, čo po­čas do­spie­va­nia doma ne­za­žila. Cí­tila, ako sa jej z toho po­hľadu zo­hrieva po­kožka na lí­cach a na­do­búda jemne čer­ven­kastý od­tieň . Tento po­hľad si chcela za­pa­mä­tať.

Navždy.

zdroj: au­torka článku

„Navždy,“ vy­slo­vila na­hlas a zre­teľne, ale jej pery v sku­toč­nosti ne­vy­dali ani hlá­sok. „Navždy..“ chcela zo­pa­ko­vať znovu, ale ne­do­ká­zala po­hnúť ani br­vou. Bola ako v tranze.

Keď na neho opä­tovne upria­mila zrak, aby si ulo­žila črty jeho tváre do pa­mäte, na­tia­hol k nej ruku.

Vo­lal ju.

Chcela sa za ním roz­be­hnúť, áno ako veľmi chcela. Vy­kro­čila pra­vou no­hou a pri­bli­žo­vala sa k jeho vzdia­le­nej si­lu­ete, na­ťa­ho­vala k nemu ruky, ktoré sme­ro­vali do lás­ky­pl­ného ob­ja­tia. Av­šak v sku­toč­nosti sa ne­pohla ani len o mi­li­me­ter. Stála tam, pri­ko­vaná na tom is­tom mieste.

On me­dzi­tým ustú­pil o pár kro­kov od nej a za­čal sa po­maly vzďa­ľo­vať. Cí­tila, ako jej po líci za­čali ste­kať slzy, ktoré jej zne­mož­nili os­tré vi­de­nie. Od­mie­tala si ich však zo­trieť, aby s ním ne­stra­tila kon­takt ani len na se­kundu. Nech­cela prísť o túto chvíľu. Nech­cela prísť o neho.

Ako sa vzdia­le­nosť me­dzi nimi pre­hl­bo­vala, všimla si, že jeho ob­raz je čo­raz bledší a bledší. Nech­cela to za­žiť znova.

„Pro­sím nie,“ po­mys­lela si a dú­fala, že jej prosby budú ten­to­raz vy­sly­šané. Ale márne. Znovu sa za ňou oto­čil a ona cí­tila, že te­raz je to po­sled­ný­krát. Usmiala sa na neho a za­lialo ju teplo, keď vi­dela is­kričky v jeho očiach.

„Navždy,“ za­šep­kala len pre neho tesne pred­tým, ako navždy od­išiel.

Ot­vo­rila oči.