Na­ozaj sa to deje? Už ni­kdy viac žiadne úsmevy, bozky, do­tyky? Ešte predsa ne­môže byť ko­niec! Pri­zná­vam, ne­ve­dela som sa s ním zmie­riť, žila som rad­šej v akejsi utó­pií. Mať ná­dej a vieru v naše sny je skvelé, no je rov­nako po­trebné vní­mať sku­toč­nosť. Ko­le­do­vala som si o tvrdý pád, a tak pri­šiel.

Je sl­nečný deň, sme­ru­jem k be­žec­kej dráhe. Moja pod­ve­černá ru­tina. Dnešný beh je ne­zvy­čajný. Be­žím a z očí mi pa­dajú slzy. Ľu­dia na­vô­kol na mňa ne­chá­pavo po­ze­rajú, ale mne je to jedno. Mu­sím to do­stať zo seba von. Dnes vy­dr­žím viac ako ino­kedy, dnes ma niečo po­na­háňa vpred, fy­zickú bo­lesť ne­vní­mam.  Sle­du­jem ob­lohu nad se­bou. Zvláštne, je rov­nako nád­herná ako pred­tým. Taká nád­herná, ako keď som na ňu po­ze­rala a sní­vala o tebe. No je tu predsa niečo, čo sa zme­nilo. Môj svet sa zme­nil.

tumblr_nvwczk0bWt1qjjmtfo1_1280

tum­blr.com

Som člo­vek, ktorý sa vzdáva po­riadne ťažko.  Bola som pre­sved­čená, že ak mám ná­dej, ak niečo sku­točne veľmi chcem, tak sa mi to splní. Do­ká­zala som zma­ni­pu­lo­vať vlastnú my­seľ, nie bolo ne­pri­ja­teľ­nou od­po­ve­ďou. Možno na­ivné, ale na­ozaj to tak po dlhú dobu fun­go­valo, do­konca aj s te­bou. Čím ďa­lej to me­dzi nami za­šlo, tým viac som bola od­hod­laná ve­riť.

Bol si mo­jím snom. Pre­kliaty sen, ktorý tak rád ko­ke­to­val s re­a­li­tou, že som ob­čas me­dzi vami skrátka ne­vi­dela roz­diel. Ni­kdy ne­za­bud­nem na tie oka­mihy, ktoré som si vy­sní­vala a ne­skôr sku­točne pre­žila, nič sa im ne­vy­rovná. Krásne, ne­uve­ri­teľné a zá­ro­veň tak zradné. Ale prečo to mu­selo zájsť až sem?

Keď si na istú dobu opus­til re­a­litu, pre­su­nul si sa opäť do snov. Tie „filmy“ mi be­žali v hlave celé týždne. V hlav­nej úlohe ty, moje spo­mienky a ne­na­pl­nené pred­stavy. Myš­lienky o tebe mi dá­vali silu, ener­giu, dô­vod na úsmev. Dú­fala som, že keď sa znovu vrá­tiš, bu­deme po­kra­čo­vať. Ne­bu­deme…

tumblr_ncs8szXqR61qass69o1_1280

tum­blr.com

Po­ze­rám sa na vašu fotku. Ty celý žia­riš, to ne­ná­padné žieňa vedľa teba, tiež. Pre­mýš­ľam, či sa mám skôr smiať alebo pla­kať. Cí­tim už iba bo­lesť. Tak či onak, je ko­niec. Vlastne, ten na­stal už dávno, lenže ja som ho od­mie­tala ak­cep­to­vať.  Po­kiaľ som ťa ne­vi­dela s inou, ve­rila som, že nás mô­žem ešte za­chrá­niť. Mala som sa pre­bu­diť omnoho skôr, mala som do­sta­tok času na to, aby som ot­vo­rila oči.

Lep­šie ne­skoro ako ni­kdy. Te­raz mám oči ot­vo­rené. Mám chuť vrá­tiť čas späť, za­bud­núť, že si vô­bec nie­kedy exis­to­val, za­bud­núť na všetky spo­mienky. Viem, že ty si to spra­vil už dávno. Je to ťažké, veď mi všetko ťa pri­po­mína.  Síce si ne­viem pred­sta­viť ako, ale viem, že to bu­dem mu­sieť zvlád­nuť. Iná mož­nosť nie je.

Ak si dievča, ktoré sa v tomto prí­behu na­šlo, ne­zú­faj. Možno si ešte ne­stihla zájsť tak ďa­leko, možno máš stále čas. Snaž sa za­bud­núť, po­kús sa ak­cep­to­vať ko­niec. Viem, že je to nie je jed­no­du­ché, ale ne­skôr to bude bo­lieť oveľa viac, ver mi.

Komentáre