Možno je to len ďalší hlúpy zamilovaný príbeh o dievčati, ktoré nevie zabudnúť. Neprejde jeden jediný deň, aby si to dievča nespomenulo. Áno, je to tak, tušíš správne. To dievča som ja. Sú to dva roky …

Dva roky, čo sme sa naposledy videli. Dva roky, čo sme si naposledy napísali. Dva roky, čo sa tváriš, že neexistujem. Povedz mi, ako to dokážeš? A prečo to JA nedokážem?

Prečo mi musíš každý deň chýbať? Prečo keď niekde počujem tvoje meno, tak sa mi rozbúcha srdce a spozorniem, či náhodou nehovoria o tebe? Prečo keď niekde vidím čierne auto, presne také ako si mal ty, pozerám sa, či ťa v ňom náhodou neuvidím? Prečo sa vonku stále obzerám okolo seba či tam náhodou niekde nie si? Prečo, prečo, prečo …

Nie, nie som naivná. Viem, že stretnúť ťa v meste, kde som ja, je veľmi malá šanca. A že stretnúť ťa, by asi nebolo dobré. No napriek tomu … Stále si to predstavujem. Aké by to bolo, stretnúť ťa.

Je toho tak veľa, čo by som ti chcela povedať, ale VIEM, že keby sme sa naozaj stretli, stratila by som slová. Keby sme stáli oproti sebe, tvárou v tvár a pozerala by som do tých tvojich modrých očí, nevedela by som nájsť tie správne slová.

Bola by som neskutočne šťastná, že ťa opäť vidím, ale zároveň by som mala neskutočný strach. Naozaj neskutočný.

Keď sme sa naposledy videli, chcela som ti toho tak veľa povedať, ale nenašla som odvahu. Myslela som si, že možno naberiem odvahu nabudúce a poviem ti to, keď sa najbližšie stretneme. Ale žiadne nabudúce sa už nekonalo.

Nepovedal si mi, že už viac za mnou neprídeš. Nepovedal si mi, že ťa vidím posledný krát. Že ťa objímam naposledy. Ani že je to posledná pusa na líce, keď sme sa lúčili za mojím domom. Keby som to bola vedela, objala by som ťa o niečo silnejšie.

Povedz mi prosím, prečo?

Prečo si ku mne nebol úprimný? S odstupom času si uvedomujem, že to bolo asi kvôli mne. Bál si sa, že mi ublížiš. Že ma rozplačeš a ty by si sa nezvládol na to pozerať. Nenašiel si odvahu povedať mi to. Možno len sama pred sebou ospravedlňujem tvoje činy. Neviem.

Áno, ublížil by si mi, keby si mi povedal, že je to naposledy. Ale ublížil si mi oveľa viac, keď si mlčal a nebol si ku mne úprimný. Ja som ti verila. Každé jedno slovo. Myslela som si, že náš vzťah bol založený na dôvere.

Vieš si predstaviť, aké to bolo nemilé prekvapenie, keď som po rozlúčke s tebou prišla domov, chcela som ti napísať a zistila som, že nemôžem?

Že si si ma všade, kde si len mohol, jednoducho zablokoval, aby som ťa viac nemohla kontaktovať? Dodnes neviem prečo … iba tuším. Neskôr som zistila, že sa tvoj status na Facebooku zmenil z ,,nezadaný” na ,,vo vzťahu”. A keď si bol so mnou naposledy, asi si mi ,,zabudol” oznámiť, že ti vstúpila do života nová osoba.

Pravdepodobne si sa stretával so mnou, aj s ňou a rozhodoval si sa, s kým zostaneš. No a vyhrala ona. Ale to je v poriadku. Taký je život. Odpustila som ti, ako si sa ku mne zachoval. Ruku na srdce – som úprimne šťastná, že si šťastný. A že ju miluješ. Dúfam, že miluje aj ona teba. Pretože si dobrý chlap a zaslúžiš si to.

Len ma naozaj mrzí, že po tom všetkom čo sme spolu prežili, po všetkých plánoch ktoré sme spolu mali, sa naše cesty rozišli tak, ako sa rozišli.

To najlepšie čo si mi zanechal sú spomienky. Na rodinu, ktorú som vnímala ako svoju, na miesto, kde som sa cítila ako doma. Na moju prvú dovolenku pri mori. Mám malé štvornohé chlpaté kĺbko plné lásky. A povedzme si pravdu, nebyť teba, tak by nebolo ani jeho. Za to ti ďakujem.

Áno, opakujem sa. No mrzí ma, že si nevedel byť úprimný a povedať mi to. Zaslúžila som si vedieť pravdu. A ty to vieš. No možno sa jedného dňa tej pravdy od teba dočkám. Dovtedy ti prajem veľa lásky.

Do skorého videnia.

Naučila som sa žiť bez teba, ale na tvoju prítomnosť nikdy nezabudnem.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.