Už mnohokrát som počula, ako niekto povedal, že ženy nevedia byť ničím iným ako mrchami. Že nevedia pomôcť a v tej najhoršej situácii sa na vás z výšky vykašľú. A hoci toto nemôžem stopercentne potvrdiť ani vyvrátiť, myslím si, že to vo väčšine prípadoch nie je pravda. Keby aj náhodou bola, určite to má logické vysvetlenie. Musí mať. Ženy totiž v svojom základe nie sú zlé.

Alebo si niektoré ženy ako mrchy pripadajú, pretože sa dostatočne nemilujú. Boja sa názoru ďalších žien, tých dokonalých. Ale skutočnosť je taká, že drvivá väčšina žien so sebou nie je spokojná. A určite žiadna z nich nie je dokonalá. Nikto nie je dokonalý a to je tiež v poriadku. Naučme sa milovať také, aké sme. Nedokonalé. A naučme sa aj požiadať o pomoc druhých, rovnako nedokonalých ľudí. Je to cesta, ktorou dokonalosť môžeme dosiahnuť. Spoločne. 

Od útleho veku, ba od narodenia sú našimi najväčšími pomocníkmi naše maminy. Pre väčšinu z nás sú mamy tie najsilnejšie ľudské stvorenia. Veď nás predsa vychovali, a priznajme si, nie vždy je to hračka. Vychovať dieťa, ba čo viac, vychovať dcéru. A vôbec, v dnešnom svete, ktorý ženy v niektorých ohľadoch stále obmedzuje. Mne tá moja vždy pomohla. A hoci to niekedy nedokázala, vždy sa snažila. Nenechá ma zlyhať. Žiadna žena nenechá. Leda tak najväčšieho nepriateľa.

Ale neprišli sme sa sem sťažovať. Prišli sme sem na to, aby sme niečo zmenili. To je neľahké dokázať v samote. Preto sa prestaňme obávať a požiadajme niekoho o pomoc. A hoci to nemusí byť priamo žena, požiadať o pomoc sa vždy vypláca. Požiadajme maminku, sestru, babičku, kamarátku…

Hlavné je niekoho nielen požiadať o pomoc, ale niekomu aj pomoc ponúknuť. Spraviť dobrý skutok a pomôcť niekomu v splnení svojho sna, či len v neľahkej situácii. Nebojme sa ani pomoc ponúknuť, hoci to väčšina z nás podľa mňa v nevedomosti robí. Často ale niekoho žiadosť môže naša ponuka uľahčiť. Ak niekomu s radosťou pomôžete, nebude sa báť na vás obrátiť opäť. Pretože ste pomocníčka!

Ja som mala často problém s tým, o pomoc požiadať. Bála som sa preukázať svoju slabosť a chcela som všetko dokázať sama. Bez pomoci. Túžila som po pochvale za dobre odvedenú prácu. Prácu, ktorú som odviedla ja sama. Veľmi rýchlo som však prišla na to, že v tom sa krása neskrýva. Skrýva sa v spolupráci. A hoci môže byť zo začiatku obtiažne priznať si vlastnú slabosť, verím, že každý sa raz dostane do bodu, kedy to pre neho bude úplne prirodzené. Pretože aj tento pocit ma robí silnejšou. Silnejšou pre seba i pre druhých.

Teraz, po pár fackách, ktoré mi život uštedril, sa nebojím. Nebojím sa preukázať svoju slabosť a o pomoc požiadať. Čo dôležitejšie, nebojím sa pomoc ani ponúknuť. A viete čo? Je to veľmi oslobodzujúci pocit. Vedieť, že tu nie ste samy. Nie ste jediné, kto potrebuje pomoc. Každý ju z času na čas potrebuje. A preto sa nebojme pomáhať. Lebo ženy si predsa majú pomáhať.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.