Kde mi môže byť lep­šie? Exis­tuje miesto, kde sa mô­žem cí­tiť viac ľú­bená ako tu? Tak ne­bez­pečne blízko pri ňom, hľa­diac mu bez­sta­rostne do jeho sma­rag­dovo-mod­rých očí? Som šťastná by­tosť. Po­čkať! Som úplne bez seba! Dý­cham ešte? Bije moje srdce stále? Tráva, na kto­rej le­žím a na kto­rej som sa zrejme práve spa­mä­tala z hyp­nózy, je tak prí­jemne hre­jivá. Toto ročné ob­do­bie mi­lu­jem. Všetko na­okolo je ko­nečne znova oži­vené lúčmi ne­bes­kého te­lesa. Ko­nečne znova. Ne­viem ale naj­viac prav­de­po­dobné je, že mi to tak­mer tyr­ky­sovo-žia­rivé nebo nado mnou po­ča­ro­valo. Inak si ne­viem vy­svet­liť, čo za krásnu ilú­ziu som pre­žila.

Keď hľa­dím na nebo, hlavne keď je tak nád­herne ne­ob­vyklé ako te­raz, zvyk­nem za­bud­núť na všetky bl­bosti. Nič vtedy nie je ne­možné. Príde mi to, ako keby som tu vi­dela vy­ryté mená všet­kých mo­jich pria­te­ľov a ja si uve­do­mím, že sú tak su­per, a že sú pre mňa ves­mí­rom ži­vota. Cí­tim, že v mo­jom srdci sa niečo po­hlo. Ako keby sa uvoľ­nil hor­món, ktorý lieči zlo­mené srd­cia. Úžasný po­cit, najmä keď ti ži­vot za­čne dá­vať bo­les­tivé pas­tačky do bru­cha.

A tak si tu le­žím, s len­til­ko­vou čo­ko­lá­dou v jed­nej ruke, so zá­pis­ní­kom v dru­hej, so smie­chom na tvári a s ľa­do­vým ča­jom v šálke. Rada cho­dím na svoju záh­radu- či skôr našu spo­ločnú záh­radu. Vždy si od­trh­nem zo­pár ma­lín, čo tu stihli vy­rásť, ne­jakú tú ja­hodu, a po­tom ma baví fakt všetko, do­konca aj uče­nie. Mali sme pô­vodne záh­radu na de­dine, ktorá bola však už v zlom stave, po­do­balo sa to schát­ra­lisku, lebo tu ešte bý­vali ne­bohí starí ro­di­čia. Keď sme si za pe­niažky tohto po­zemku kú­pili „oázu eufó­rie“, alebo ako by som to na­zvala, bola som veľmi šťastná. A te­raz viem prečo. Veď je tu bo­hov­sky!

Asi by som si ne­mala ro­biť zby­točné vy­hliadky na bez­chybný ži­vot, ale keď tu ide všetko akosi samo! Vždy bol môj mo­zog v tom, že to, o čom sní­vame, čo si pred­sta­vu­jeme, nie je ešte sku­toč­nos­ťou, že to príde. Z časti je to pravda. Ale ja som si uve­do­mila, že už to sa­motné „za­sne­nie“ je z ne­bies a že je na tom čosi pravdy. No nie je to fas­ci­nu­júce?!
Pra­jem si, aby každý mal svoje miesto po­koja. Či už v sa­mote izby, či už pri mori na pláži, to je na kaž­dom z nás, no všetko za­čína srd­com. Tým ne­ná­syt­ným kr­vi­lač­ným drav­com, čo ide za všet­kým, aby mo­hol chcieť ešte viac. Niet mu divu, veď túži po šťastí.

Komentáre