Už dávno som sa vzdala tej pred­stavy, že raz príde nie­kto do môjho ži­vota a za­chráni ma od fád­nej kaž­do­den­nosti ži­vota a vne­sie mi do neho akúsi vzru­šu­júcu is­kru. Som predsa vlastná hr­dinka svojho prí­behu. A ne­ne­chám ni­koho, aby mi vy­fú­kol je­dinú hlavnú rolu, na kto­rej sku­točne zá­leží. 

Keď sa mi niečo ne­po­darí

Keď sa mi niečo ne­po­darí a veci sa zvrá­tia ne­praj­ným sme­rom, už viac ne­po­ci­ťu­jem se­ba­ľú­tosť a ne­spra­vod­li­vosť. Už sa svojho od­razu v zrkadle ne­pý­tam: „Prečo zase ja?“ Nie. Na­miesto toho sa na seba za­hľa­dím s bo­jov­ným po­hľa­dom a po­lo­žím si otázky: „Kvôli čomu sa stalo to, čo sa stalo? Akú lek­ciu mi do­káže po­núk­nuť táto skú­se­nosť? V čom ma to po­sil­nilo a čo som sa z toho na­učila?“

unsp­lash.com

Keď mi za­zvoní bu­dík ráno o pia­tej, už viac ne­la­men­tu­jem nad sko­rým vstá­va­ním. Na­miesto toho po­ci­ťu­jem vďač­nosť za nový deň, kto­rým som bola ob­da­rená. Vsta­nem z po­stele, nech je to ako­koľ­vek ťažké a ne­prí­jemné. A sna­žím sa od­štar­to­vať svoj deň čo na­jú­čin­nej­šie, aby som z neho mohla vy­ťa­žiť ma­xi­mum.

Keď nie­kto mešká na do­hod­nuté stret­nu­tie alebo som od­ká­zaná ča­kať na svoj ďalší spoj viac ako pol ho­dinu, už ma to ne­štve. Ne­robí mi to žia­den prob­lém. Pre­tože si uží­vam prí­tomný oka­mih. Vní­mam všetky zvuky, do­konca aj hluk, vône, farby a tvary vô­kol seba a úp­rimne sa te­ším z kaž­dej jed­nej ma­lič­kosti

Keď sa mi niečo ne­vy­darí alebo mám ťaž­kosti zre­a­li­zo­vať svoje plány, ne­ho­dím ute­rák hneď do ringu. Ale za­tnem zuby a bu­dem pra­co­vať, skú­šať a zlep­šo­vať sa do­vtedy, kým sa ne­do­sta­via vy­tú­žené vý­sledky. 

unsp­lash.com

Nie­kedy si ne­uve­do­mu­jeme, že stroj­cami svojho šťas­tia sme my samy. Nie naši pria­te­lia, ro­di­čia, sú­ro­denci, par­tneri, uči­te­lia či spo­lu­pra­cov­níci. Iba my. Preto, ak sa nám stane niečo ne­prí­jemné, je­diný, kto je za to zod­po­vedný sme my. Svoj osud dr­žíme pevne v ru­kách. Ten sa od­víja vý­lučne len od na­šich roz­hod­nutí a po­ní­ma­nia sveta. 

Ak sa ne­cháme zlými skú­se­nos­ťami zra­ziť na ko­lená a do­vo­líme si kvôli nim za­tr­pk­núť, ni­kdy sa z toho za­ča­ro­va­ného kruhu ne­vy­ma­níme. Vždy bu­deme hĺbať nad mi­nu­los­ťou a okrá­dať sa o pô­ži­tok z prí­tom­nosti a o mož­nosť roz­voju.

Keď ne­cháme svo­jim blíz­kym, aby nás na­ka­zili svo­jou ne­ga­ti­vi­tou či zlou ná­la­dou, opäť to bude len naša vina, naša voľba.

unsp­lash.com

Tak ako všetko v ži­vote aj šťas­tie je voľba. Buď si zvo­líš le­tar­gické vy­čká­va­nie na ten „správny oka­mih“, alebo sa roz­hod­neš ko­nať, mys­lieť a žiť podľa svo­jich pred­stáv.

Komentáre