Sme takí, s akými ľuďmi žijeme? Alebo podvedome hľadáme ľudí, akých potrebujeme?

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Nepredpokladám, že ti to treba hovoriť, ale človek sa počas svojho života mení. Nie raz a nie dvakrát. Je to totiž proces, ktorý ho sprevádza každým dňom a snaží sa z neho vyformovať tú najlepšiu možnú podobu. Aj kvôli tomu do našich životov musia vstupovať rôzni ľudia. Niektorí sú dobrí a iní sú zlí. Je to presne tak isto, ako si to pamätáš zo škôlky.

Tí dobrí nás učia, vylepšujú a smerujú cestu za našimi snami. A tí zlí nás často zvádzajú, klamú a pripomínajú nám, že aj bolesť je, bohužiaľ, našou neodbytnou súčasťou. Ale pamätaj si, že pre tvoj život je aspoň na malú chvíľu dôležitý každý jeden z nich. Lebo až potom ako ich všetkých spoznáš, sa môžeš stať silnejšou, lepšou a vlastne takou, akou by si mala byť.

foto: pexels.com

foto: pexels.com

Jednou z najťažších vecí, ktoré som musela vo svojom živote urobiť, bolo nakoniec si vybrať. Jedného z dvoch. Netvrdím, že jeden patril k tým lepším a druhý k tým horším. Obaja boli chvíľu rajom a vzápätí peklom, ktorého som sa však nechcela vzdať. Jeden ma naučil milovať ľudskosť a druhý telesnosť.

Jeden mi ukázal, čo je to život a ako ho žiť. Druhý mi však ukázal, ako si ho užívať. Kvôli jednému som preplakala celé hodiny a druhý, ten plakal kvôli mne. Jeden mi dal toho viac a druhému som dala viac ja. Obidvaja boli však pre môj život nesmierne dôležití a spravili zo mňa takú, akou dnes som. Niečo ma proste naučili, a preto som ich musela oboch stretnúť. Jeden z nich bol však mojou skúškou. A ja neviem, ako som obstála.

foto:weheartit.com

foto: weheartit.com

Viem však, že obaja v sebe skrývali niečo, čoho som sa nevedela nabažiť, a čo ma nútilo nad tým premýšľať. Boli tak podobní a zároveň úplne iní. Jeden z nich bol už môj, no a ten druhý ním chcel byť. Alebo som to chcela ja…

A tak som si vybrala. Neviem však či správne. Dala som prednosť, ako inak, stabilite, zázemiu a mužovi, ktorého už tak dlho milujem. Milujem? Ale je normálne povedať, že niekoho milujem a pritom mať v hlave niekoho iného?

Hovorím si, že zotrvávam vo svojom vzťahu preto, lebo som s ním spokojná, lebo napĺňa môj život, robí ma šťastnou a hlavne má budúcnosť. Alebo to robím len preto, že mám strach?? Že sa bojím vymeniť niečo, čo bolo niekedy rovnako krásne za niečo, čo je krásne teraz? Že sa bojím zmeniť niečo vo svojom živote? Že sa bojím pohľadov ostatných? Tých pohľadov, ktoré ma však budú súdiť bez toho, aby o tom niečo vedeli.

Hlavne sa asi bojím odpovedí na tieto otázky. A tak s neistotou a so sklonenou hlavou zatváram oči pred tým, čo by mohlo byť a snažím sa byť šťastná tak, ako sa to odo mňa čaká…

Teda som sa rozhodla. No, neviem či správne. Povedz, plakala by som, keby som si bola istá svojím rozhodnutím? Nevieš, či mi nebudeš chýbať? A či to bez teba zvládnem? Vážne nevieš? Lebo ani ja. Možno sú to len slzy plné spomienok. Slzy toho, že som bola dosť silná a dokázala som si vybrať. Nie Teba, jeho. Slzy toho, že som nedala prednosť krátkemu poblázneniu zmyslov, vášni a túžbe…

foto: flickr.com

foto: flickr.com

Neviem či rozumieš tomu, čo píšem. A či tomu veríš. Totiž, ja sama neviem či tomu verím. Pretože dnes viem, že nemôžem veriť ani svojej hlave a už vôbec nie svojmu telu. A preto skúšam veriť svojmu srdcu. Snáď aspoň to neklame…

Vybrať si človeka, s ktorým chceš žiť, je jedno z najťažších a najdôležitejších rozhodnutí, ktoré musíš v živote urobiť. Pretože ak sa pomýliš, tak tvoj život stráca farbu bez toho, aby si si to všimla. Raz sa proste zobudíš a zistíš, že neležíš vedľa niekoho, kto robí tvoj život farebným.

Láska sa proste nedá odmerať. Rovnako ako sa nedajú určiť jej hranice. Proste neexistuje spôsob, ktorý oddeľuje lásku od niečoho, čo sa láske podobá. Preto tú hranicu musí nájsť každý sám.

A netvrdím, že to je ľahké…

Rozhodni sa však správne, pretože ver mi, nebudeš v živote ľutovať to, že si sa niekoho vzdala, ale to, že si sa vzdala niekoho, kto by sa nikdy nevzdal Teba.