Mala to byť oby­čajná noc, kedy som sa šla za­bá­vať s ka­ma­rát­kami do klubu. No bol to po­sledný oka­mih pred­tým, než vstú­pil do môjho ži­vota on. Ne­ve­dela som o tom. Môj ži­vot už viac ne­bol taký istý, ale to všetko ma ešte len ča­kalo, všetko bolo vo vzdu­chu, bol to osud, šanca a ne­vy­hnut­nosť. Tento deň zme­nil celý môj ži­vot. Kiežby som ve­dela čo sa stane, možno by som rad­šej os­tala doma.

No práve vtedy som po­tre­bo­vala, aby nie­kto pri­šiel a zo­bral ma za ruku.

Chcela som mať kon­takt so ži­vo­tom. Ne­chá­pala som rolu, ktorá mi bola daná. Zmä­tená som sa chy­tila práve jeho ruky. Zo­bral ma a uká­zal cestu, po kto­rej som sa mala vy­dať. Uká­zal mi našu spo­ločnú cestu. A tak sa naša láska roz­ho­rela. No rov­nako rýchlo, ako sme ju na­šli, za­čali sme sa obá­vať, že ju stra­tíme.

Bol moja prvá veľká láska. Bol prvý, kto si ukra­dol naj­väč­šiu časť môjho srdca. Bol prvý, kto ma na­učil, čo je to byť vo vzťahu. Bol prvý, kto ma na­učil, čo je to láska. Práve s ním som za­ží­vala všetky ,,prvé rázy”. S ním som spoz­ná­vala, čo je to byť ľú­bená. Možno iba na chvíľu, ale predsa a za to mu patrí moje veľké ďa­ku­jem.

Prvé týždne boli krásne, no po­stupne sa všetko rú­calo ako dom­ček z ka­rát. Nech sme sa sna­žili ako chceli, bolo to čo­raz hor­šie a hor­šie. A ja som sa cez slzy pý­tala, čo je to za lásku, keď pre ňu tak tr­pím. Ne­mala by byť krásna? Ne­mala by som byť šťastná? No od­po­vede sa len strá­cali po­me­dzi slzy, ktoré ti­chúčko do­pa­dá­vali na zem. Žeby moja duša one­mela? Žeby umrela ako moje kvety, ako ja?  

Vstu­po­vala som každý deň do ži­vota so za­tvo­re­nými očami a dú­fala som, že keď ich ot­vo­rím, všetko bude dobré. No ne­bolo. Ne­mala som po­koj. Celé dni som cho­dila ako troska a celé noci som pre­pla­kala. Pro­sila som ho, aby ne­opa­ko­val znovu tie isté chyby. No akoby ma ne­po­čú­val. Akoby mal pre mňa len prázdne slová, tie isté sľuby za­ho­dené len tak do vetra. Ve­rila som mu. Je­den raz, druhý raz a na tretí som to vzdala. Po­ve­dala som dosť a pí­sala som. Pí­sala som, lebo ma to bo­lelo. Pí­sala som, pre­tože som už nech­cela kr­vá­cať.

Na­pí­sala som mu list, s kto­rým som sa s ním roz­lú­čila.

Bo­lelo to. Vá­hala som. Žeby som mu dala ešte jednu šancu? No ne­vlá­dala som. Už viac som ne­mohla pred­stie­rať, že všetko je v po­riadku. Už viac nie. A tak som mu ho so zlo­me­ným srd­com po­dala. Moje srdce tĺklo a jeho pu­kalo. Pla­kal. Zvláštne, ja som ne­pla­kala, aj keď som ve­dela, že pri­chá­dzam o celý svet. Po­dala som mu ho a ute­kala. Ute­kala ďa­leko preč. Chcela som utiecť od ce­lého sveta, no moje nohy akoby pri­rástli k zemi.

Pro­sil o ďal­šiu šancu, pí­sal mi, sna­žil sa. Všetko oľu­to­val, no ja som chcela len po­koj. Nech­cela som ho ani vi­dieť. Bolo to na mňa skratka moc. Strá­cala som sa v na­šom vzťahu a to som nech­cela. Trá­pila som sa, zú­fala som, ča­kala, dú­fala a ne­žila. No ne­vzdá­val sa. Ro­bil nám to obom ťaž­šie. Prečo ma nech­cel ne­chať ísť? Pro­sila som ho o zľu­to­va­nie.

Viem, že to tak ne­vy­ze­ralo, ale tak to bolo naj­lep­šie. Bo­lelo to, viem, ale na­ko­niec je vždy lep­šie na­sle­do­vať svoje srdce. Čím skôr to uro­bíme, tým me­nej bo­lesti v tom bude. Dnes sme to už dvaja po­cho­pili. A tak ťa pro­sím, zo­ber ma na­s­päť do noci, kedy sme sa spoz­nali a ja prej­dem okolo tebe bez po­všim­nu­tia a všetká bo­lesť po­mi­nie…

Komentáre