Tento člá­nok ve­nu­jem mo­jej múze, ktorá ma in­špi­ro­vala na na­pí­sa­nie tohto článku. Vďaka Ev, zna­me­náš pre mňa viac, ako si mys­líš.

„Naj­hor­šie na tom je to, že si uve­do­míš, že z tej osoby, ktorá ti dala najk­raj­šie spo­mienky, sa stala spo­mienka,“ po­ve­dala mi. To je ten mo­ment, kedy máte sklo­niť hlavu, dr­žať ja­zyk za zu­bami, tro­cha si vzdyc­hnúť, po­kr­čiť ple­cami a možno aj tro­chu po­ký­vať hla­vou. To je všetko. Čo na toto od­po­ve­dať?

Vety ako „to bude dobré“ alebo „jed­ného dňa to po­cho­píš“ sú chabé. To ozaj člo­veku ne­po­môže. Pri týchto ži­vot­ných mo­men­toch a kon­ver­zá­ciách, kde mi druhí ho­vo­ria niečo veľmi vážne a pre nich ži­votne dô­le­žité mám obavy, ako vô­bec re­a­go­vať. Cí­tim veľkú zod­po­ved­nosť, av­šak viem, že naj­lep­šie si člo­vek po­môže sám. Pre­tože on musí po­cho­piť, prečo sa to stalo.

Mys­lím si, že som za­budla dať na za­čiatku článku upo­zor­ne­nie, ktoré by znelo takto:“Tento člá­nok však ne­vy­lieči tvoju dušu. Môže ti byť len opo­rou, po­cho­pe­ním. Ale to pod­statné si mu­síš vy­rie­šiť sama so se­bou.“

zdroj: flickr.com

 

Ne­us­tále hľa­dáme ná­vody a články typu: „10 rád ako…“, av­šak ja by som to zhr­nula takto: v ži­vote si mu­síš odžiť dobré i zlé mo­menty, o čom je nudný ži­vot? Za­ží­vaj všetko!

Drahé moje či­ta­teľky, ako som od­po­ve­dala mo­jej dra­hej pria­teľke? Takto:

„Za­žila si niečo, o čom iní možno len sní­vajú a ho­vo­ria, že majú nudný ži­vot. Pre­staň sa na to sťa­žo­vať. O pár me­sia­cov či ro­kov sa nad tým po­us­me­ješ, po­mys­líš si na tú osobu a za­že­láš jej všetko len dobré. Viem, te­raz je to ťažké a viem, že je to klišé, ale na­ozaj to malo byť v tvo­jom ži­vote, mu­sela si ho stret­núť, po­u­čiť sa a po­cho­piť. Toľko krás­nych spo­mie­nok máš, tak pre­staň sa sťa­žo­vať.“

Mys­lím si, že takú re­ak­ciu ne­ča­kala. Ani ja by som ju ne­ča­kala.

zdroj: pe­xels.com

Av­šak som toho ná­zoru, že mu­síme si toho odžiť viac, aby sme po­cho­pili ži­vot. Tie krásne veci sú skvelé, to áno, av­šak úp­rimne, čo ťa na­učili? Zato tie hnusné mo­menty boli po čase ob­rov­ským po­nau­če­ním, za ktoré si ďa­ko­vala. Nik ne­zos­tane v na­šom ži­vote navždy, je­dine my samé pre seba. Spo­známe veľa zau­jí­ma­vých ľudí, kto­rých si za­mi­lu­jeme, či sa do­konca i do nich za­mi­lu­jeme. Som vo veku, kedy za­čí­nam veci pri­jí­mať, na­miesto toho, aby som ne­us­tále po­le­mi­zo­vala a uva­žo­vala, čo som uro­bila zle a čo uro­bil zle nie­kto druhí. Ni­komu to ne­po­môže.

Áno, už pri­chá­dza ko­niec článku a ty si ho­vo­ríš, že som nič kon­krétne ne­na­pí­sala. Že si žia­den re­cept na vy­lie­čené srdce a smú­tok ne­dos­tala. Ale o tom ži­vot nie je. To by bol prí­liš ľahký a jed­no­du­chý, keby každý máme na neho re­cept. Av­šak ne­od­pus­tím si je­den môj ob­ľú­bený ci­tát na ko­niec:“Ve­rím, že ná­hodné stret­nu­tia ne­exis­tujú. Že každý, koho sa dot­kneme, sa dot­kne i nás, nám pri­šiel do cesty z ne­ja­kého dô­vodu. To najk­rat­šie stret­nu­tie môže ot­vo­riť dvere, vy­lie­čiť ranu alebo uzat­vo­riť kruh, ktorý za­čal dávno pred na­šim na­ro­de­ním.“