„Ber ma ta­kého, aký som.“ Toto je podľa mňa naj­viac ne­bez­pečná veta vo vzťahu. Te­raz na­ozaj. Vážne si mys­líte, že na tom nie je nič ne­ga­tívne? Že je pri­ro­dzené mi­lo­vať člo­veka presne ta­kého, aký je? Je to skvelá te­ória, že sa máme pri­jať aj s na­šimi chy­bami. Ale idete mi tvr­diť, že to do­ká­žeme ob­zvlášť my, ženy? Nek­ri­ti­zo­vať, ne­me­niť, stag­no­vať a pri­jí­mať veci a hlavne par­tnera ta­kého, aký je? Ne­po­kú­šať sa od­strá­niť ten jeho hlúpy zvyk vy­zuť si a ne­chať po­nožky pri po­steli? Ne­naz­na­čo­vať mu, že musí byť väčší ro­man­tik a na vý­ro­čie ne­za­bud­núť na kvety? Ne­sna­žiť sa mu uká­zať, že pri nás sa ne­musí báť pre­ja­viť city? Ne­pres­vied­čať ho o tom, že keby na to ško­le­nie išiel, zdvihli by mu plat? Ja tomu ne­ve­rím.

Te­raz je to mo­derné, také tie mo­ti­vačné pred­nášky o tom, že sa mu­síme pri­jať. Áno, sa­mých seba pri­jať na­ozaj mu­síme. Aj naše po­zi­tívne, aj ne­ga­tívne vlast­nosti. No ne­sú­hla­sím s tým, aby sme odô­vo­dňo­vali svojmu oko­liu, že máme danú po­vahu a jed­no­du­cho to ne­pôjde lebo sme takí a takí. Po­tom len bu­deme stáť na mieste a na­ho­vá­rať si, že na zlep­še­nie ne­máme, a preto sa o to ani ne­po­kú­sime. Nie, ne­vys­kú­šam ten aero­bik, ja som od prí­rody ne­mo­torná a ur­čite to bude pla­tiť na všetky športy. Nie, ne­bu­dem mu ho­vo­riť, že chcem viac ako ka­ma­rát­stvo, pre­tože ja mám večnú smolu a ur­čite by mi to ne­opä­to­val. Nie, ne­bu­dem si ro­biť do­máce úlohy, aj tak by som tú ma­te­ma­tiku ni­kdy ne­z­vládla, načo to skú­šať.

A presne toto isté ro­bíme aj na­šim par­tne­rom. Nie, ne­bu­dem sa sna­žiť zmier­niť svoje pre­javy, ja som taká tem­pe­ra­mentná a hys­te­rická, a buď ma takú bude brať alebo nech si nájde inú. Nie, prečo by som mu mala ako prek­va­pe­nie uva­riť, veď on vie, že mne sa va­riť nechce. Nie, ne­pôj­dem na­tan­ko­vať auto, ur­čite by som to pop­lietla. A chlapi ro­bia presne to isté. Zlato, vieš že ja city ne­pre­ja­vu­jem, ja som prosto taký. Ja ale nech­cem pre­stať faj­čiť, mu­síš ma ta­kého brať.

Mu­síš ma ta­kého brať? Brať? To mám svojho chlapa vážne len brať? Brať mô­žem mrkvu v ze­lo­voci, keď tam už ne­budú mať lep­šiu, tak si zo­be­riem po­sledné kusy. Ale svojho chlapa ni­kdy ne­môžme len tak „brať“. On nie je naša po­sledná mož­nosť, on je naša voľba, ktorú sme si vy­brali, kto­rého mi­lu­jeme, a s kto­rým chceme niečo tvo­riť a zlep­šo­vať náš vzťah i nás sa­mých.

A te­raz pri­chá­dza moja na­job­ľú­be­nej­šia veta: „Za­mi­lo­val/a si sa do mňa a vtedy ti to ne­va­dilo.“ Moja otázka znie, že či na­ozaj chceme takto stáť. Chceme stag­no­vať na mieste, že sa ne­bu­deme ani sna­žiť na sebe pra­co­vať. Ja ne­tvr­dím, že poďme si te­raz na­vzá­jom vy­čí­tať chyby. Ale to, že pri sebe máme par­tnera, ktorý nám chce po­môcť k zmene, ktorý pri nás stojí a do­káže nám dať po­zi­tívnu mo­ti­vá­ciu (te­raz ne­vra­vím o ma­ni­pu­lá­cii, to je naj­horší pros­trie­dok na vy­nu­co­va­nie si zlep­še­nia u par­tnera),  a ktorý nám chce dobre. Tak to vy­užime. Zlep­šujme sa, pra­cujme sa sebe, bu­dujme, po­má­hajme si. Ale nie vý­čit­kami, ale pek­ným slo­vom, pod­po­ru­jú­cimi ges­tami. A už ni­kdy si naše sprá­va­nie a le­ni­vosť ne­o­spra­vedl­ňujme ve­tou: „Mu­síš ma takú/ta­kého brať.“

 

Komentáre