„Ber ma takého, aký som.“ Toto je podľa mňa najviac nebezpečná veta vo vzťahu. Teraz naozaj. Vážne si myslíte, že na tom nie je nič negatívne? Že je prirodzené milovať človeka presne takého, aký je? Je to skvelá teória, že sa máme prijať aj s našimi chybami. Ale idete mi tvrdiť, že to dokážeme obzvlášť my, ženy? Nekritizovať, nemeniť, stagnovať a prijímať veci a hlavne partnera takého, aký je? Nepokúšať sa odstrániť ten jeho hlúpy zvyk vyzuť si a nechať ponožky pri posteli? Nenaznačovať mu, že musí byť väčší romantik a na výročie nezabudnúť na kvety? Nesnažiť sa mu ukázať, že pri nás sa nemusí báť prejaviť city? Nepresviedčať ho o tom, že keby na to školenie išiel, zdvihli by mu plat? Ja tomu neverím.

Teraz je to moderné, také tie motivačné prednášky o tom, že sa musíme prijať. Áno, samých seba prijať naozaj musíme. Aj naše pozitívne, aj negatívne vlastnosti. No nesúhlasím s tým, aby sme odôvodňovali svojmu okoliu, že máme danú povahu a jednoducho to nepôjde lebo sme takí a takí. Potom len budeme stáť na mieste a nahovárať si, že na zlepšenie nemáme, a preto sa o to ani nepokúsime. Nie, nevyskúšam ten aerobik, ja som od prírody nemotorná a určite to bude platiť na všetky športy. Nie, nebudem mu hovoriť, že chcem viac ako kamarátstvo, pretože ja mám večnú smolu a určite by mi to neopätoval. Nie, nebudem si robiť domáce úlohy, aj tak by som tú matematiku nikdy nezvládla, načo to skúšať.

A presne toto isté robíme aj našim partnerom. Nie, nebudem sa snažiť zmierniť svoje prejavy, ja som taká temperamentná a hysterická, a buď ma takú bude brať alebo nech si nájde inú. Nie, prečo by som mu mala ako prekvapenie uvariť, veď on vie, že mne sa variť nechce. Nie, nepôjdem natankovať auto, určite by som to poplietla. A chlapi robia presne to isté. Zlato, vieš že ja city neprejavujem, ja som prosto taký. Ja ale nechcem prestať fajčiť, musíš ma takého brať.

Musíš ma takého brať? Brať? To mám svojho chlapa vážne len brať? Brať môžem mrkvu v zelovoci, keď tam už nebudú mať lepšiu, tak si zoberiem posledné kusy. Ale svojho chlapa nikdy nemôžme len tak „brať“. On nie je naša posledná možnosť, on je naša voľba, ktorú sme si vybrali, ktorého milujeme, a s ktorým chceme niečo tvoriť a zlepšovať náš vzťah i nás samých.

A teraz prichádza moja najobľúbenejšia veta: „Zamiloval/a si sa do mňa a vtedy ti to nevadilo.“ Moja otázka znie, že či naozaj chceme takto stáť. Chceme stagnovať na mieste, že sa nebudeme ani snažiť na sebe pracovať. Ja netvrdím, že poďme si teraz navzájom vyčítať chyby. Ale to, že pri sebe máme partnera, ktorý nám chce pomôcť k zmene, ktorý pri nás stojí a dokáže nám dať pozitívnu motiváciu (teraz nevravím o manipulácii, to je najhorší prostriedok na vynucovanie si zlepšenia u partnera),  a ktorý nám chce dobre. Tak to využime. Zlepšujme sa, pracujme sa sebe, budujme, pomáhajme si. Ale nie výčitkami, ale pekným slovom, podporujúcimi gestami. A už nikdy si naše správanie a lenivosť neospravedlňujme vetou: „Musíš ma takú/takého brať.“

 

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.