Ak by som mala po­roz­mýš­ľať nad té­mou, ktorú som po­sledný čas za­re­gis­tro­vala ako to veľmi často pre­be­ranú do naj­men­ších de­tai­lov, roz­hodne by to bola téma:“Ča­ka­nie na par­tnera.“ Nie na Go­dota, i keď mám nie­kedy po­cit, že aj ten príde skôr. Pán pravý však nie je Go­dot (ve­ríme v to) a je to vlastne ten chla­pík, ktorý má mať niečo v hlave, má byť dobrý, má nás re­špek­to­vať a asi to naj­dô­le­ži­tej­šie: musí nás mi­lo­vať. 

Za pár me­sia­cov bu­dem mať 22 ro­kov a mys­lím si, že moje ná­zory ohľadne vzťa­hov sa dosť zme­nili. Nie­lenže ne­prek­lí­nam všetko živé a muž­ského po­hla­via, lebo vraj to bolo „in“ v 16tich ro­koch, ale do­konca ve­rím, že nie­kto nor­málny stále exis­tuje. To bolo „in“ možno tak v 18tich ro­koch, kedy sa ženy, res­pek­tíve diev­čatá za­čí­nali za­mýš­ľať, či exis­tuje ne­jaká by­tosť na tejto pla­néte, ktorá by s ňou chcela „cho­diť“. Teda, viac ako len cho­diť na pre­chádzky.

Sme star­šie, vy­spe­lej­šie, už toľko ne­sní­vame a aj keby, už je to viac re­a­lis­tické a tak už sa v na­šich snoch ne­ob­ja­vuje Brad Pitt alebo George Clo­oney, ale nor­málny muž, ktorý síce bude ob­čas sprá­vať ako idiot, ale do­kým nás bude ľú­biť, cho­vať sa väč­šinu času ako nor­málny je­di­nec, bude šar­mantný a bude mať niečo v hlave, be­rieme ho. 

Po­tom pri­chá­dza tá po­vestná is­kra, ktorá nie­kedy zhasne hneď po tom, ako vzpla­nie. Kla­sika, nie? Hen­ten nie je do­sta­točne in­te­li­gentný, iný sexi alebo nie je moc bo­hatý. Ne­skôr re­veme do van­kúša, že hoci máme len okolo 20tky, už chceme ko­nečne stret­núť nie­koho, pri kom po pár mi­nú­tach ne­zač­neme krú­tiť očami.

„S kým­koľ­vek skon­čím, bude to riadny šťast­li­vec. Uro­bila som toľko bl­bostí pre tých ne­správ­nych, že asi ani ne­viem pred­sta­viť, čo uro­bím pre toho správ­neho.“

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

zdroj: get­ty­i­ma­ges.com

„Ale ja nie­koho mu­sím mi­lo­vať. Inak by to bol biedny ži­vot.“ – Al­bert Eins­tein

Av­šak ja som ná­zoru, že možno to ča­ka­nie na Pána pra­vého nie je taký ne­zmy­sel. Že možno všetko má svoj čas a my máme sku­točne žiť pre daný oka­mih a nie sa len ne­us­tále roz­hlia­dať, či práve do miest­nosti ne­vs­tú­pil je­di­nec, ktorý by mo­hol byť po­ten­ciál­nym ot­com na­šich detí. Možno hlúpa fráza, ale prav­divá: Všetko má svoj čas!

Tak ako aj to, že mu­síš vy­spieť, niečo po­cho­piť a za­žiť. A hlavne aby si po­cho­pila, že ni­kto nie je do­ko­nalý a so vzťahmi to bude vždy tro­chu kom­pli­ko­vané… 

Komentáre