Ne­zná­šala tieto dni. Ne­ve­dela vy­svet­liť po­city, ktoré cí­tila. Mala by byť práve te­raz šťastná, no ona cí­tila, že už ne­vlá­dze. Ani fy­zicky ani psy­chicky.  Všetko ju bo­lelo, ne­vlá­dala ani dý­chať. Ne­mala žiadny dô­vod na to cí­tiť sa takto ale cí­tila. Ľahla si na po­steľ a pre­mýš­ľala. Ne­zná­šala ako nad všet­kým ne­us­tále pre­mýš­ľala.

zdroj: pe­xels.com

Mys­ľou bola v bu­dúc­nosti. Ako každý z nás aj ona ve­dela, že mys­lieť na bu­dúc­nosť je po­chabé, keďže ni­kto nie je ani pá­nom zaj­trajška. Na­ozaj nech­cela pre­mýš­ľať o bu­dúc­nosti ale po­hl­tilo ju to celú. Všetko sa zdalo také kom­pli­ko­vané. Keby mohla za­sta­vila by čas a os­tala v tomto roku po zvy­šok svojho ži­vota. Možno ne­bol do­ko­nalý ale mala všetko čo chcela. Mala jeho. A keď sa po­zrela do bu­dúc­nosti? Vi­dela ho v nej len matne. On bol múdry chla­pec, ktorý to v ži­vote do­siahne veľa a ona? Ona ani ne­ve­dela kto­rým sme­rom chce vy­kro­čiť. On mal jasné ciele za­tiaľ čo ona ne­ve­dela ani čo bude ro­biť zaj­tra.On chce ísť štu­do­vať inde ako ona. A tak je­diné nad čím pre­mýšľa je to, že keď príde výška stratí ho. Už len myš­lienka na to, že ne­bude sú­čas­ťou jej ži­vota ju bo­lela. Už len po­mys­le­nie na to, že sa budú mu­sieť ne­chať na­vzá­jom ísť jej tlačí slzy do očí.  Nechce aby to takto do­padlo.

Je je­diný chla­pec, kto­rého sku­točne ľú­bila. Je je­diný, ktorý v nej pre­bu­dil city. Za­chrá­nil ju a ani o tom ne­ve­del. Často sa za­mýš­ľala, že keby ne­pri­šiel do­padla by tak ako do­pad­núť ni­kdy nech­cela. Ale on v po­sled­nej se­kunde pri­šiel a za­chrá­nil ju. Bude mu vďačná na­do­smrti. A dnes vďaka nemu spoz­náva aká je láska ne­sku­točne krásna.

zdroj: pe­xels.com

Myš­lien­kami blú­dila aj tam, kde ju pre­na­sle­do­vali prob­lémy. Bola ako mag­net na prob­lémy. Všetky sa na ňu rú­tili ako la­vína a du­sili ju pod ňou. Ute­kala zo všet­kých síl, ale nech sa sna­žila ako chcela, vždy ju do­behli. Ro­bila jednu chybu za dru­hou. Pa­dala znovu, znovu a znovu. Ne­bola preňho dosť dobrá. Ani ne­ve­dela čo na nej vidí.

Bola taká ne­vys­py­ta­teľná. Bola ako búrka plná bles­kov. Všetko str­há­vala so se­bou. Ale sna­žila sa byť preňho čo naj­lep­šia. Ne­zná­šala, keď niečo zlé spra­vila a po­ve­dala mu to. Jeho po­hľad plný skla­ma­nia sa jej za­bo­dá­val priamo do srdca. Sľú­bila si, že ho už ni­kdy ne­s­klame. Ale v jej ži­vote boli mo­menty, ktoré ne­ve­dela ovlá­dať. Akoby to ne­bola ani ona. A tak ča­kala kedy znovu sklame. Nech­cela nad týmto pre­mýš­ľať. Chcela utiecť zo svo­jej hlavy. Chcela utiecť čo naj­ďa­lej. Nie­kde kde by mala po­koj, kde by ju nič ne­trá­pilo.  Žiaľ, také miesto ešte ne­našla.

zdroj: pe­xels.com

Na­padlo ju, že možno ako sa dá utiecť z vä­ze­nia, tak sa dá utiecť aj z vlast­nej hlavy. Ale ne­dalo. Po­ná­rala sa do myš­lie­nok a pre­mýš­ľa­nia čo­raz hl­b­šie. A čím dl­h­šie sa za­mýš­ľala nad všet­kým, tým viac sa jej bu­dúc­nosť nez­dala taká krásna. Chcela toto všetko stop­núť. Ale ako?

Komentáre