Mali ste niekedy ten pocit, že vlastne neviete, čo sa s vami deje? Tak ja mám ten pocit práve teraz. Aj keď ho nemám mať prečo. Ale ten pocit nechce odísť. Po čase prejde. No po pár minútach, keď zatlačíte na to správne miesto, je späť. A možno je to aj dobre. Pretože keby ten pocit práve teraz nemám, nenapísala by som tieto slová, ktoré práve prežívam. Tie najlepšie príbehy sú z vlastného života. A každý jeden môj článok je o mne a mojich pocitoch. Zvládla som toho už dosť. Veľmi ťažko sa to opisuje. Vždy keď mám trému spomeniem si na moje nie najšťastnejšie chvíle. A poviem si, že som zvládla omnoho ťažšie situácie úplne sama. Nedá sa ani spočítať koľkokrát som za posledné mesiace plakala.
Navonok vyzerám šťastne a tvárim sa, že ma nič nerozhádže. Ale kto vie, ako sa cítim vo vnútri? Nikto. Pretože to nikto nechápe. Tie pády, chvíle, na ktoré som sa tešila a bola ochotná kvôli nim urobiť všetko zmizli. Zmizli veľmi rýchlo a ja som bola opäť tam, kde predtým. Nechápem samú seba. Prečo ma dokážu rozhádzať situácie pre druhých úplne normálne a nerobia si s tým ťažkú hlavu? Som veľmi naivná.
Hnevám sa sama na seba. Chcem sa zmeniť a nie riešiť stále dookola to isté. Aj keď práve teraz viem, že to možno riešim vo svojej hlave úplne zbytočne. Ale minulosť nezmením. Môžem ju iba pomaličky zabúdať. No stále tam bude. Poučila som sa z nej, ale stále sa mi bude pripomínať znova a znova. A ja sa budem snažiť to zvládať.
Nie je to jednoduché a občas by som aj ja potrebovala pomocnú ruku, ale bojím sa, že tú osobu stratím. Pretože to možno nebude chápať ani ona. Pretože to pochopí iba človek, ktorý si tým prešiel tak ako ja.
