Chá­pem to. Chá­pem, že mi nech­ceš ub­lí­žiť, ale tým, že mi kla­meš, nič ne­vy­rie­šiš. Viem to, viem, že mi chceš po­ve­dať niečo, čo ma zraní. Vi­dím to v tvo­jich očiach, po­ču­jem v tvo­jom hlase, cí­tim v tvo­jich slo­vách. Aj keď sa sna­žím na­ho­vá­rať si, že to tak nie je, cí­tim to. Prosto sa bo­jím pravdy.

Mám strach zo dňa, kedy mi ko­nečne po­vieš, čo cí­tiš. Kedy mi po­vieš, že ne­vieš, čo sa s te­bou deje, že to už jed­no­du­cho nie je také, aké to bolo ke­dysi, že ne­cí­tiš to, čo si cí­til ke­dysi. Viem, že ma tieto slová zlo­žia, pre­tože som ešte ni­kdy k ni­komu ne­cí­tila to, čo cí­tim dnes k tebe a to, čo si cí­til ty ke­dysi ku mne.

View this post on Ins­ta­gram

It‘s still you.

A post sha­red by Kai Bött­cher (@kai.boet) on

No viem, že to bu­dem mu­sieť pri­jať. Bu­dem mu­sieť ak­cep­to­vať tvoje roz­hod­nu­tie, aj keď ma to to­tálne zničí. V ži­vote som toho do­ká­zala už mnoho a viem, že sa do­ká­žem pre­niesť aj cez náš roz­chod, ale viem aj to, že to bude ťah­šie ako čo­koľ­vek pred­tým.

Preto cho­dím po byte a roz­mýš­lam, čo ti na tvoje slová od­po­viem v ná­deji, že moja od­po­veď ovplyvní tvoje roz­hod­nu­tie. To­pím sa v myš­lien­kach, ktoré mi hrnú slzy do očí a zrazu po­ču­jem dvere. Ty pri­chá­dzaš do­mov opäť s ta­kým is­tým po­hľa­dom ako včera.

Roz­hodla som sa. Kon­čím s te­bou, pre tvoje dobro. Preto, aby si bol už ko­nečne šťastný. Ro­bím sa, že som v po­riadku, no vo vnútri zo­mie­ram. Mi­lu­jem ťa, a preto ťa ne­chá­vam ísť.

Komentáre