Mi­lu­jem čaro tohto ži­vota. Je­diné, čo v ňom po­tre­bu­jem je, aby som ne­bola sú­dená za to, kým som. Chcem až tak veľa? Je to až tak zlo­žité uve­do­miť si, že ne­mám tie vlast­nosti, ktoré sa odo mňa oča­ká­vajú? Nie­kedy mám po­cit, akoby som ne­žila svoj ži­vot, ale ten ich. Akoby moje vnútro, moje myš­lienky a po­city pre nich nič ne­zna­me­nali. Akoby som ani ne­bola člo­ve­kom, ale ich báb­kou. Ako im mám teda vy­svet­liť, že nie som taká ako oni? Ako ich mám pre­sved­čiť, že som takto šťastná? Ako im mám dať na­javo, že mi­lu­jem svoju nahú dušu, chvíle, keď sa roz­prá­vam sama so se­bou alebo slo­bodu svo­jich vlast­ných myš­lie­nok?

Viem, že všetko, čo si mys­lia iní, by mi malo byť ukrad­nuté. Ale prečo nie je? Prečo sa za­obe­rám tým, ako ma vní­majú? Prečo sa ne­do­ká­žem od všet­kého a všet­kých od­pú­tať? Bolí ma, keď viem, že so mnou nie sú spo­kojní. Ničí ma pred­stava, že si zo mňa vy­tvo­rili nie­koho, kým ja ni­kdy ne­bu­dem. Možno sú zo mňa skla­maní. Možno sa mi vy­hý­bajú. A možno sa pre is­totu vy­hý­bam ja im. Nie­kedy mám po­cit, že naj­lep­šie čo mô­žem uro­biť, je práve to, že od­ídem naj­skôr ja. Tým chrá­nim v pr­vom rade seba, pre­tože ma z ich strany ne­môže prek­va­piť žiadna ta­káto re­ak­cia. Na­ho­vá­ram si, že im ne­bo­daj ub­li­žu­jem tým aká som. Ne­viem sa zmie­riť s myš­lien­kou, že by opus­tili oni mňa. Viem, že to možno nie­kedy be­riem až prí­liš tra­gicky, ale je to pre mňa akási úte­cha.

Zis­tila som, že moje srdce sa rých­lej­šie uzdraví. Ne­viem, či je to správne. Ne­viem, či sa mi za to raz nie­kto po­ďa­kuje, že som ho ne­chala od­ísť. Ale už toľ­ko­krát som padla na dno, že som ne­ve­dela, či vsta­nem. Ne­ve­dela som, či mám do­sta­tok síl na to, aby som po­kra­čo­vala ďa­lej. A preto som si po­ve­dala, že už ni­kdy ne­do­vo­lím, aby som sa cí­tila tak ne­po­cho­pená, tak zlo­mená a do­slova prázdna. Preto si z kaž­dej si­tu­ácie sna­žím vziať to naj­lep­šie po­nau­če­nie, aby som sa vy­hla všet­kému zlému, čo mi do­káže až takto veľmi ub­lí­žiť. Každá z nás možno už na vlast­nej koži po­cí­tila, aké to je byť opus­te­nou. Naj­rad­šej by som to slovo vy­ma­zala zo svojho slov­níka, ale čím viac nad tým pre­mýš­ľam, tým viac sa mi to do­stáva pod kožu. Je smutné, koľko ne­vin­ných duší končí v tejto prie­pasti. Pý­tam sa preto, je tak zlo­žité vniesť si tro­chu em­pa­tie do ži­vota? Prečo, keď to do­ká­žeme my – silní in­tro­verti, prečo to ne­do­káže každý je­den člo­vek na tejto pla­néte? Veď je to predsa tá najv­zác­nej­šia vlast­nosť.

        Stačí len po­čú­vať. Stačí len ot­vo­riť svoje srdce tomu, koho mi­lu­jem.                 

Stačí MI­LO­VAŤ!