Keby to tak fungovalo, miesto pri okne, prosím, by bola asi moja najobľúbenejšia veta na cestách. Vždy, keď by som nastúpila do lietadla, vzrušená by som sa pýtala stevardky, či majú ostrovček alebo nejaké voľné miesto pri okne. Kým by matky dojčili svoje ukričané deti a obchodníci by niečo netrpezlivo písali do svojich laptopov, mňa by ste tu našli s nosom prilepeným na okne.

Okno lietadla pre mňa predstavuje najpôsobivejšiu časť môjho dobrodružstva. Keď tam tak sedím a pozerám sa na svet podo mnou, v hlave mám kolotoč myšlienok o tom, čo sa práve chystám  vyskúšať, alebo to, čo som práve zažila na mojej ceste. Každá myšlienka je špeciálna a poučná než tá predchádzajúca. Naozaj si uvedomujem, že niekedy najlepší čas na rozmýšľanie je mať hlavu vysoko v oblakoch. Vždy je to tak senzačne pokojné.

Keď letíme ponad malebné dediny a mestá, rozmýšľam o ľuďoch. Kto tam žije? Aké sú ich životy? Chcela by som veriť, že sa pozerám na domy šťastných manželov milujúcich svoje deti. Chcela by som dúfať, že sa pozerám na rodný domov človeka, ktorý tu žije celý život. Bohužiaľ sa asi mýlim a vidím domy ľudí, ktorí pravdepodobne nenávidia prácu, ktorú robia a žijú od výplaty k výplate.

Foto: pexels.com

Keď vidím parky, prírodu a školy, rozmýšľam o deťoch. Dúfam, že deti vnútri týchto škôl raz budú meniť svet (lebo to tak zúfalo budú potrebovať), ale v čo dúfam viac, je, že nebudú nasledovať status quo a túžby ich rodičov. Dúfam, že tieto deti ešte budú mať šancu žiť aspoň na takej planéte a v takom svete, aký tu máme teraz my.

Keď letíme ponad hranice, rozmýšľam o domove. Ako diametrálne odlišný je od každého miesta, ktoré som navštívila. Rozmýšľam o ľuďoch, ktorých som tam stretla, a potom myslím na moju rodinu a na to, čo som komu urobila, že som si zaslúžila tak výsadné privilégium a tento spôsob života.

Keď letíme a zapadá slnko, rozmýšľam o čase. Hovorím si, že čas vlastne ani neexistuje. Slovo povieme a v tom momente mizne. Niečo zažijeme a už je to minulosť. Prítomnosť vlastne nie je. Krajina sa proste točí a príroda jej vychádza v ústrety. Rozmýšľam, aké by to bolo žiť vo svete bez hodiniek.

Foto: pexels.com

Keď si niekto kupuje alkohol, kávu a iné somariny ponúkané v lietadle, rozmýšľam o peniazoch. Ako ich máme, ale vlastne nemáme. Myslím, že ekonomika modernej spoločnosti je postavená na nesprávnom protiklade, že ľudia sú niekto, kto neustále potrebuje nakupovať tovar a služby. Peniaze, manželstvo, titul prestížnej univerzity znamenajú úspech a šťastie. Ak máš pekné auto a nosíš Pradu, alebo ak si super sociálne známy, si dôležitý.

To sú kecy!

Spoločnosť potrebuje čerstvý vzduch, zdravé potraviny, pitnú vodu, kreatívnu stimuláciu, dobrých známych a priateľov, bezpečné miesto na spanie. To je všetko. Všetko ostatné je o nastavení mysle. Tieto základné veci je jednoduché získať. Väčšina z nich je totiž zadarmo.

Zamerajme sa viac na dobrotu a jednoduchosť. Uspokojme sa s málom. Ľúbme svet, v ktorom žijeme. Robme ho lepším. Dúfam, že som poukázala na to, aký veľký je svet a akí malí jedinci sme my. Dúfam, že si myslíš to isté. Nabudúce sa nezabudni pozerať von z okna 🙂