Keby to tak fun­go­valo, miesto pri okne, pro­sím, by bola asi moja na­job­ľú­be­nej­šia veta na ces­tách. Vždy, keď by som na­stú­pila do lie­tadla, vzru­šená by som sa pý­tala ste­vardky, či majú os­trov­ček alebo ne­jaké voľné miesto pri okne. Kým by matky doj­čili svoje ukri­čané deti a ob­chod­níci by niečo ne­tr­pez­livo pí­sali do svo­jich lap­to­pov, mňa by ste tu na­šli s no­som pri­le­pe­ným na okne.

Okno lie­tadla pre mňa pred­sta­vuje naj­pô­so­bi­vej­šiu časť môjho dob­ro­druž­stva. Keď tam tak se­dím a po­ze­rám sa na svet podo mnou, v hlave mám ko­lo­toč myš­lie­nok o tom, čo sa práve chys­tám  vy­skú­šať, alebo to, čo som práve za­žila na mo­jej ceste. Každá myš­lienka je špe­ciálna a po­učná než tá pred­chá­dza­júca. Na­ozaj si uve­do­mu­jem, že nie­kedy naj­lepší čas na roz­mýš­ľa­nie je mať hlavu vy­soko v ob­la­koch. Vždy je to tak sen­začne po­kojné.

Keď le­tíme po­nad ma­lebné de­diny a mestá, roz­mýš­ľam o ľu­ďoch. Kto tam žije? Aké sú ich ži­voty? Chcela by som ve­riť, že sa po­ze­rám na domy šťast­ných man­že­lov mi­lu­jú­cich svoje deti. Chcela by som dú­fať, že sa po­ze­rám na rodný do­mov člo­veka, ktorý tu žije celý ži­vot. Bo­hu­žiaľ sa asi mý­lim a vi­dím domy ľudí, ktorí prav­de­po­dobne ne­ná­vi­dia prácu, ktorú ro­bia a žijú od vý­platy k vý­plate.

Foto: pexels.com

zdroj: Foto: pe­xels.com Foto: pe­xels.com

Keď vi­dím parky, prí­rodu a školy, roz­mýš­ľam o de­ťoch. Dú­fam, že deti vnútri týchto škôl raz budú me­niť svet (lebo to tak zú­falo budú po­tre­bo­vať), ale v čo dú­fam viac, je, že ne­budú na­sle­do­vať sta­tus quo a túžby ich ro­di­čov. Dú­fam, že tieto deti ešte budú mať šancu žiť as­poň na ta­kej pla­néte a v ta­kom svete, aký tu máme te­raz my.

Keď le­tíme po­nad hra­nice, roz­mýš­ľam o do­move. Ako dia­met­rálne od­lišný je od kaž­dého miesta, ktoré som nav­ští­vila. Roz­mýš­ľam o ľu­ďoch, kto­rých som tam stretla, a po­tom mys­lím na moju ro­dinu a na to, čo som komu uro­bila, že som si za­slú­žila tak vý­sadné pri­vi­lé­gium a tento spô­sob ži­vota.

Keď le­tíme a za­padá slnko, roz­mýš­ľam o čase. Ho­vo­rím si, že čas vlastne ani ne­exis­tuje. Slovo po­vieme a v tom mo­mente mizne. Niečo za­ži­jeme a už je to mi­nu­losť. Prí­tom­nosť vlastne nie je. Kra­jina sa proste točí a prí­roda jej vy­chá­dza v ús­trety. Roz­mýš­ľam, aké by to bolo žiť vo svete bez ho­di­niek.

Foto: pexels.com

zdroj: Foto: pe­xels.com Foto: pe­xels.com

Keď si nie­kto ku­puje al­ko­hol, kávu a iné so­ma­riny po­nú­kané v lie­tadle, roz­mýš­ľam o pe­nia­zoch. Ako ich máme, ale vlastne ne­máme. Mys­lím, že eko­no­mika mo­der­nej spo­loč­nosti je po­sta­vená na ne­správ­nom pro­ti­klade, že ľu­dia sú nie­kto, kto ne­us­tále po­tre­buje na­ku­po­vať to­var a služby. Pe­niaze, man­žels­tvo, ti­tul pre­stíž­nej uni­ver­zity zna­me­najú úspech a šťas­tie. Ak máš pekné auto a no­síš Pradu, alebo ak si su­per so­ciálne známy, si dô­le­žitý.

To sú kecy!

Spo­loč­nosť po­tre­buje čerstvý vzduch, zdravé po­tra­viny, pitnú vodu, kre­a­tívnu sti­mu­lá­ciu, dob­rých zná­mych a pria­te­ľov, bez­pečné miesto na spa­nie. To je všetko. Všetko os­tatné je o na­sta­vení mysle. Tieto zá­kladné veci je jed­no­du­ché zís­kať. Väč­šina z nich je to­tiž za­darmo.

Za­me­rajme sa viac na dob­rotu a jed­no­du­chosť. Uspo­kojme sa s má­lom. Ľúbme svet, v kto­rom ži­jeme. Robme ho lep­ším. Dú­fam, že som po­u­ká­zala na to, aký veľký je svet a akí malí je­dinci sme my. Dú­fam, že si mys­líš to isté. Na­bu­dúce sa ne­za­budni po­ze­rať von z okna 🙂