Existuje veľa druhov lásky. Nie len tej partnerskej, ale aj rodinnej. A tá, ktorá sa vytvorí v prvom momente, keď vezme žena do náručia svoju dcéru, tá patrí k najčistejším a najsilnejším vôbec. Ide o tak úprimný cit a puto, ktoré sa nikdy nepretrhne.
Samozrejme, rovnako silné vedia byť pocity aj smerom od matky k synovi, či od otca k jeho deťom. Ale len ženy vedia, že medzi nimi je láskyplné tajomstvo, ktoré sa nedá ani slovami opísať. Už od detstva je dcéra pre matku človekom, ktorého chce a bude vždy ochraňovať.
Malou princeznou, ktorú bude učiť, ako to v živote chodí a najlepšie porozumie jej zlomenému srdiečku. Častokrát do nej vkladá vlastné nádeje a sny, no nemyslí to zle. Práve naopak, túži, aby bol jej život pre ňu naplnený šťastím.
Vidí v nej seba a zároveň sa nestačí čudovať, ako nádherne sa vyvíja do vlastnej osobnosti. Vie, že aj ona sa raz stane manželkou a matkou, no chce si vychutnať každý moment, v ktorom je ešte stále jej mladým dievčatkom. Strach, ktorý zažíva vždy, keď v puberte vyrazí s kamarátmi von, to je niečo, čo je pre ňu veľkou skúškou.
A dcéra, tá ani netuší, koľko obety a lásky sa skrýva v očiach, do ktorých sa pozerá od svojho narodenia. Nemôže to pochopiť až do momentu, kým to sama nezažije. No dobre vie, že svoju matku rovnako miluje.
Vždy tu bola pre ňu, tíšila ju, keď jej bolo zle, česala jej vlasy, kupovala prvé topánky, vysvetlila, prečo ju bude každý mesiac bolieť brucho, učila ako si uvariť cestoviny, kričala, keď meškala domov, bola nahnevaná, keď klamala a dávala jej aj zákazy. No nikdy sa na ňu nedokázala dlho hnevať.
Je to zvláštne, no nech sa v ich živote udeje čokoľvek, vždy budú mať jedna pre druhú slabosť. Vždy si podajú pomocnú ruku a budú tu pre seba. Láska medzi matkou a dcérou, to je niečo, čo nezmaže čas a nepokazí ani najväčší hnev. Pretože je vrytá v ich srdciach, duši, krvi, …
