Keď sa ma nie­kto pýta na ro­di­čov, pred­sta­vím si šty­roch ľudí.  Áno, šty­roch.  Mám dve mamy a dvoch ot­cov. Som milá a dob­ro­sr­dečná po ma­mine, tr­pez­livá po ne­vlast­nej mame, tvrdo­hlavá po ta­ti­novi a priama po ne­vlast­nom ta­tovi.  To som ja a za to, kým som, vďa­čím im.

Mali to so mnou ťažké, hlavne v ča­soch pu­berty. V pu­berte som mala ob­do­bia, kedy som mala vlastnú hlavu a po­čú­vať sa mi nech­celo.  Te­raz som už do­spelá a cho­dím si k nim po rady, ktoré  som v mi­nu­losti po­čú­vať od­mietla.

tumblr_n7qf830znh1rx10mpo1_1280

foto: na­po­le­on­four.com

Moji ro­di­čia mi dá­vajú silu, keď ju po­tre­bu­jem. Aby som ráno ve­dela znova vstať.

Moji ro­di­čia sú tu, keď po­tre­bu­jem ob­ja­tie. Také, ktoré zo­celí všetky rany.

Oni ma na­učili, aby som si vždy išla za svo­jím. Na­učili ma, že cesta  nie je vždy rovná.

A, že ži­vot nie je jed­no­du­chý.

Na­učili ma, že nie­kedy je po­trebné sa nie­čoho vzdať. Aby  sme sa mohli po­hnúť ďa­lej.

Na­učili ma, že aj pád na zem, je krok do­predu.

Na­učili ma od­púš­ťať.

pexels-photo-25410

foto: unsp­lash.com

Ne­chá­vajú ma ro­biť vlastné chyby a roz­hod­nu­tia, ale sú vždy na blízku. Pri­pra­vení po­dať mi ruku.

Nie­kedy síce ne­sú­hla­sia s mo­jím roz­hod­nu­tím. Ale ve­dia, že mám stále vlastnú hlavu a že mi len tak niečo ne­roz­ho­vo­ria.

Sú to je­diní ľu­dia, kto­rým mô­žem bez­po­chyby ve­riť. A sú šty­ria.

Štyri rôzne rady.

Štyri rôzne zá­žitky.

Rôzne spo­mienky.

A toto je pre mňa da­rom.  Dar, ktorý nemá každý z nás. A preto som rada, že ich mám.

 

co­ver foto: pin­te­rest.com

 

Komentáre