Nie všetky dni sú rov­naké… Raz sme hore a raz zase dole. Nie­kdy jed­no­du­cho ne­máme svoj deň. Sme ná­la­dové, po­dráž­dené a chceme po­koj. Od všet­kých a to hlavne vtedy, keď sa nám ne­darí. Kedy sú nad naše sily nie­len veci vô­kol nás, ale aj sa­motní ľu­dia. A máme právo sa ne­us­mie­vať a pop­la­kať si, byť celý deň vo svo­jej po­steli za­ba­bu­šená v deke a po­čú­vať hudbu či po­ze­rať ne­jaký dobrý film.

Tak­tiež máme právo na to, dať si víno a jed­no­du­cho fi­lo­zo­fo­vať nad svo­jím ži­vo­tom. Po­la­men­to­vať nad osu­dom, ktorý nie je vždy taký, aký by sme si ho priali. Ale je to len deň, ktorý od­íde tak rýchlo ako pri­šiel. Vy­spíme sa z toho a na druhý deň to už bude lep­šie. Máme právo byť smutné vtedy, keď to tak cí­time.

Av­šak často sa stre­tá­vame s re­ak­ciou oko­lia, ktorá to ako keby ne­chá­pala a núti nás usmie­vať sa, aj keď to tak ne­cí­time. Stále do­okola sa nás pý­tajú, prečo sa ne­us­mie­vame, prečo máme zlý deň, prečo, prečo, prečo…

View this post on Ins­ta­gram

🌇

A post sha­red by Kai Bött­cher (@kai.boet) on

Ako keby oni mali vždy per­fektnú ná­ladu a úsmev na pe­rách. Jed­no­du­cho to ne­chápu a ne­reš­pek­tujú, že sa tak cí­time. pre­tože je to čudné, zlé, zvláštne, otravné… Do­konca sa stre­tá­vame s od­su­dzo­va­ním, či hlú­pimi na­ráž­kami.
Je v po­riadku to pre­cí­tiť. Na chvíľu sa utiah­nuť do svojho vnútra a nos­tal­gicky pre­žiť tú, danú chvíľu.

Dobrá ná­lada nás ne­núti za­mys­lieť sa nad na­šimi po­citmi. Ve­ľa­krát sa nám to­tižto stane, že v ta­kýchto chví­ľach prí­deme na všetky naše otázky, ktoré by sme v ná­vale ra­dosti a smie­chu jed­no­du­cho ne­ob­ja­vili. Ne­do­nú­tilo by nás to, v tej chvíli  rie­šiť ťažké ži­votné otázky o na­šej bu­dúc­nosti či prí­tom­nosti. Mu­síme sa jed­no­du­cho nie­kedy stra­tiť, aby sme znovu ob­ja­vili cestu. Tú od­po­veď, ktorú aj tak už dávno vieme.

View this post on Ins­ta­gram

Blown away

A post sha­red by Kai Bött­cher (@kai.boet) on

As­poň raz v ži­vote sa každá z nás cíti stra­teno. Ne­vie ako ďa­lej či to, čo robí je to, čo chce. Či vzťah, v kto­rom sa na­chá­dza je ten pravý pre ňu. A práve tieto dni slú­žia na to, aby sme sa nad tým všet­kým za­mys­leli a hľa­dali od­po­vede, vo svo­jom vnútri. Pre­tože inde ich ne­náj­deme. Máme ich už dávno za­pí­sané vo svo­jej čiare osudu, ktorý nás s ur­či­tos­ťou núti ísť is­tým sme­rom. To len po­cit, že sme samé nás núti k myš­lien­kam stra­te­nej nite.

Aj keď sa nie­kedy roz­hod­neme inak, a mys­líme si, že sme zišli z cesty. Nie je to tak, len pri­jí­mame ná­sledky svo­jich roz­hod­nutí a ono, ak bu­deme veľmi chcieť do­siah­neme všetko, a mô­žeme byť svo­jimi vlast­nými pánmi času, snov a osudu. Pre­tože sme to my, kto môže zme­niť nie­len seba ale aj veci okolo a hlavne ľudí.
Pre­tože prí­kla­dom pre nich mô­žeme byť my samé a po­kiaľ sa toho bu­deme dr­žať, mô­žeme pre­žiť na­ozaj taký ži­vot, aký chceme, s ta­kými ľuďmi, s akými chceme zdie­ľať svoje sny, zá­žitky a lásku.

Komentáre