Nie všetky dni sú rovnaké… Raz sme hore a raz zase dole. Niekdy jednoducho nemáme svoj deň. Sme náladové, podráždené a chceme pokoj. Od všetkých a to hlavne vtedy, keď sa nám nedarí. Kedy sú nad naše sily nielen veci vôkol nás, ale aj samotní ľudia. A máme právo sa neusmievať a poplakať si, byť celý deň vo svojej posteli zababušená v deke a počúvať hudbu či pozerať nejaký dobrý film.

Taktiež máme právo na to, dať si víno a jednoducho filozofovať nad svojím životom. Polamentovať nad osudom, ktorý nie je vždy taký, aký by sme si ho priali. Ale je to len deň, ktorý odíde tak rýchlo ako prišiel. Vyspíme sa z toho a na druhý deň to už bude lepšie. Máme právo byť smutné vtedy, keď to tak cítime.

Avšak často sa stretávame s reakciou okolia, ktorá to ako keby nechápala a núti nás usmievať sa, aj keď to tak necítime. Stále dookola sa nás pýtajú, prečo sa neusmievame, prečo máme zlý deň, prečo, prečo, prečo…

View this post on Instagram

🌇

A post shared by Kai Böttcher (@kai.boet) on

Ako keby oni mali vždy perfektnú náladu a úsmev na perách. Jednoducho to nechápu a nerešpektujú, že sa tak cítime. pretože je to čudné, zlé, zvláštne, otravné… Dokonca sa stretávame s odsudzovaním, či hlúpimi narážkami.
Je v poriadku to precítiť. Na chvíľu sa utiahnuť do svojho vnútra a nostalgicky prežiť tú, danú chvíľu.

Dobrá nálada nás nenúti zamyslieť sa nad našimi pocitmi. Veľakrát sa nám totižto stane, že v takýchto chvíľach prídeme na všetky naše otázky, ktoré by sme v návale radosti a smiechu jednoducho neobjavili. Nedonútilo by nás to, v tej chvíli  riešiť ťažké životné otázky o našej budúcnosti či prítomnosti. Musíme sa jednoducho niekedy stratiť, aby sme znovu objavili cestu. Tú odpoveď, ktorú aj tak už dávno vieme.

View this post on Instagram

Blown away

A post shared by Kai Böttcher (@kai.boet) on

Aspoň raz v živote sa každá z nás cíti strateno. Nevie ako ďalej či to, čo robí je to, čo chce. Či vzťah, v ktorom sa nachádza je ten pravý pre ňu. A práve tieto dni slúžia na to, aby sme sa nad tým všetkým zamysleli a hľadali odpovede, vo svojom vnútri. Pretože inde ich nenájdeme. Máme ich už dávno zapísané vo svojej čiare osudu, ktorý nás s určitosťou núti ísť istým smerom. To len pocit, že sme samé nás núti k myšlienkam stratenej nite.

Aj keď sa niekedy rozhodneme inak, a myslíme si, že sme zišli z cesty. Nie je to tak, len prijímame následky svojich rozhodnutí a ono, ak budeme veľmi chcieť dosiahneme všetko, a môžeme byť svojimi vlastnými pánmi času, snov a osudu. Pretože sme to my, kto môže zmeniť nielen seba ale aj veci okolo a hlavne ľudí.
Pretože príkladom pre nich môžeme byť my samé a pokiaľ sa toho budeme držať, môžeme prežiť naozaj taký život, aký chceme, s takými ľuďmi, s akými chceme zdieľať svoje sny, zážitky a lásku.

Komentáre