„Bola som svedkom autonehody…“

Intímne momenty zväčša zdieľame s ľuďmi, ktorí sú nám blízki. Rodina či priatelia, to sú tí, ktorí nás vidia plakať, smútiť, ktorí sú tam, keď potrebujeme pomoc. Lenže, niekedy nie sú nablízku a takéto chvíle sa predsa dejú. Vtedy vedia pomocnú ruku podať aj úplní cudzinci…

1. Bol som na výlete zo strednej. Postávali sme na ulici, učiteľky zatiaľ vybavovali nejaké veci, tak som si zapálil cigaretu. Svoju poslednú. Akurát som si poriadne šľukol, keď mi niekto začal klopkať na plece. Otočil som sa a ocitol sa tvárou v tvár obrovskému zavalitému čiernemu mužovi. Mohol mať tak dva metre a minimálne dvesto kíl.

So slzami v očiach sa ma opýtal: „Prepáčte pane, môžem vás obťažovať a vypýtať si od vás jednu cigaretu?“ Vysvetlil som mu, že to bola moja posledná, on chápavo prikývol a pobral sa preč. Sledoval som, ako sa stráca v diaľke, plecia sa mu natriasali od plaču. Nedalo mi to. Vyzbieral som po jednej cigarete od každého spolužiaka, o ktorom som vedel, že fajčí.

zdroj: unsplash.com

Bežal som asi dva bloky a takmer som vypľul pľúca, no napokon sa mi podarilo černocha dohnať. Keď ma zbadal, na tvári sa mu rozlial ten najúprimnejší úsmev, ktorý som kedy videl. Podal som mu vyzbierané cigarety a on ma tuho objal. Neopýtal som sa ho, prečo plače, ale viem, že toto gesto ocenil viac a že na tento deň ani jeden z nás tak skoro nezabudne.

2. Bola som na školskom večierku. Uprostred neho som dostala šialený panický záchvat a nenapadlo mi nič iné, len sa ísť zavrieť do záchodovej kabínky a tam predýchavať. Prišla za mnou najlepšia kamarátka, snažila sa ma upokojiť, no ja som z nej odmietala vyjsť. Povedala som jej, nech to nechá tak a ide sa zabávať.

Potom na záchody vošla akási dievčina z inej školy a všimla si, že niečo nie je v poriadku. Začala sa so mnou cez dvere rozprávať. Nepýtala sa ma, čo sa deje, skôr sa ma snažila rozptýliť. Pýtala sa ma na šaty, potom mi porozprávala o tých svojich, bavili sme sa o škole… potom prišli jej priatelia, tak sa rozlúčila a odišla. Rozhovor s ňou ma však natoľko upokojil, že som vyšla von a pridala sa naspäť k svojim priateľom.

zdroj: unsplash.com

3. Kupoval som si nový počítač. Blokovalo mi ho mladé dievča a očividne malo nejaký problém so systémom, pretože už niekoľkokrát odmietol sprostredkovať moju platbu. Očividne z toho bola celá v strese, tak som sa ju snažil rozptýliť a celkom sme sa zakecali. Bavili sme sa o tom, že obaja zbožňujeme F1, máme mačky a chceme byť milionármi, aby sme nemuseli riešiť kraviny ako nefungujúca pokladňa.

Štvrtý pokus bol opäť neúspešný a ona vyzerala, že sa už už zosype. Piaty, našťastie, konečne prešiel. Zobral som svoj počítač a mieril k východu, keď som sa ešte posledný raz otočil a opýtal sa: „Nebodlo by ti jedno objatie?“ A ona pozrela na mňa: „Určite.“ Tak sme sa objali a myslím, že nám to v tej chvíli obom dodalo energiu.

4. Stála som v preplnenom autobuse, ktorý sa kýval zo strany na stranu. Všetci sme sa len snažili niečoho sa zachytiť, aby sme nepopadali ako domino. Rovnako aj ja. Prepchala som teda ruku pomedzi dvoch ľudí stojacich predo mnou a chytila som sa opierky sedadla, na ktoré som nevidela. Vtom som pod prstami zacítila akúsi skrutku, tak som ju hmatom začala skúmať.

Poznáte to – nudíte sa v autobuse, takže sa snažíte akokoľvek zamestnať. Zistila som, že tých „skrutiek“ je tam hneď niekoľko a sú pomerne dlhé. Prechádzala som po nich hore a dole, a potom sa to stalo… nahmatala som zvyšok ruky. To neboli skrutky, ale niekoho prsty a ja som sa s nimi hrala počas celej cesty. V panike som očami zavadila o oči muža, ktorému očividne patrili. Na druhej zastávke vystúpil.

Komentáre